Z Ameriky k nám prišla zásada „trikrát a dosť“, zameraná na postihovanie nebezpečných zločincov za opakované páchanie násilných trestných činov. Z EÚ sa k nám blíži zásada „48 a dosť“ postihujúca snahu slušných ľudí pracovať viac, ako sa Únii zdá primerané.
Európsky parlament (EP) minulý týždeň schválil v prvom čítaní zmenu európskej smernice o obmedzení pracovného času, ktorou sa má zrušiť výnimka z maximálneho obmedzenia pracovného času na 48 hodín týždenne. V rovnakom čase NR SR schvaľovala euroústavu, ktorá údajne nemení súčasný charakter EÚ.
Smernica obmedzuje pracovný čas v EÚ na 48 hodín týždenne vrátane nadčasov, zatiaľ však členským krajinám umožňuje povoliť výnimku z tohto obmedzenia, ak sa na tom dohodnú zamestnávateľ a zamestnanec. Výnimka zvyšuje limit na 65 hodín, čo by však malo byť podmienené súhlasom odborov. Táto výnimka, ktorú si pred časom vynútila Veľká Británia a využívali ju aj noví členovia Únie vrátane Slovenska, má byť podľa EP zrušená. A keď si to osvojí aj kvalifikovaná väčšina Rady, zrušená bude.
Striktné obmedzenie pracovného času na 48 hodín týždenne by viedlo k ďalšiemu znepružneniu európskych trhov práce, ktoré už dnes predstavujú jednu z hlavných príčin ekonomického zaostávania Európy za Spojenými štátmi americkými. Zvlášť nepríjemné by to bolo pre Slovensko, ktoré za súčasnej vlády úpravami Zákonníka práce čiastočne liberalizovalo svoje pracovné zákonodárstvo.
Pružnosť pracovného trhu však nie je dôležitá len pre nové členské krajiny EÚ, ktoré potrebujú dobiehať zaostávanie spôsobené desaťročiami komunistickej totality. Ide o principiálnu záležitosť: štát nemá zasahovať do slobodného rozhodnutia svojich občanov, ako dlho chcú pracovať.
EÚ sa zasa nemá čo starať do toho, akým spôsobom si túto problematiku upravia členské štáty. Sú snáď rovnaká dĺžka pracovného času a rovnaké obmedzenia nadčasov nevyhnutnou podmienkou fungovania spoločného európskeho trhu? Čo má centrálne stanovovanie takýchto vecí spoločné s princípom subsidiarity?
Je možné, že sa Veľkej Británii, Slovensku a ďalším krajinám podarí v Rade zostaviť blokačnú menšinu, ktorá zrušeniu výnimky zabráni. Neexistuje však žiadna záruka, že tu dostatočne veľká koalícia krajín proti vypusteniu výnimky bude existovať aj o rok, či o dva. Ako by asi v tejto veci v Rade hlasoval zástupca slovenskej vlády vedenej Robertom Ficom?
Vážnym problémom je, že sa nerozhoduje konsenzom, ale hlasovaním kvalifikovanou väčšinou. A euroústava ešte rozširuje okruh záležitostí, o ktorých sa má miesto konsenzu rozhodovať hlasovaním. Pri konsenzuálnom rozhodovaní stačí na zablokovanie nezmyselného nápadu a la „48 a dosť“ jeden rozumný hlas. Pri hlasovaní treba dávať dohromady zložité blokačné koalície a tŕpnuť, ako dlho sa ich podarí udržať. Ide pritom o veci, o ktorých si pokojne môže každá krajina rozhodovať samostatne.
Zo smernice o obmedzení pracovného času netreba vypúšťať výnimku. Potrebné je zrušiť celú smernicu.
Článok bol publikovaný v denníku Hospodárske noviny dňa 19. mája 2005.
