Z článku Mariána Leška (Ratifikácia ako povinnosť, 19. 1.) vzniká dojem, akoby bolo otázkou, či bude prezident Gašparovič ratifikovať euroústavu, ak Ústavný súd rozhodne, že referendum v tejto veci nie je nevyhnutné. Vec sa však má úplne inak. Otázkou, ktorá by nás mala znepokojovať, je, či prezident bude rešpektovať rozhodnutie Ústavného súdu, ktorý ho zaviazal neratifikovať euroústavu až dovtedy, kým súd nerozhodne o sťažnosti skupiny občanov tvrdiacich, že o euroústave je podľa Ústavy SR potrebné rozhodnúť referendom. Rešpektovať totiž treba nielen medzinárodné záväzky, ale aj vlastnú ústavu.
Samotný premiérov podpis pod euroústavou navyše vôbec neznamená, že krajina musí tento dokument ratifikovať. Na to je potrebný ešte súhlas toho, kto je podľa slovenskej ústavy oprávnený súhlas s ratifikáciou euroústavy vysloviť. Parlament síce už súhlas dal, sporné však je, či súhlas s euroústavou nemusia vysloviť aj občania v referende. O tejto otázke rozhoduje v súčasnosti Ústavný súd. Kým nerozhodne, že referendum nie je nevyhnutné, je neopodstatnené tvrdiť, že prezident má povinnosť euroústavu ratifikovať. Jeho povinnosťou je práve naopak vyčkať, ako Ústavný súd v tejto veci rozhodne a rešpektovať jeho rozhodnutie.
Navyše v tejto chvíli vôbec nie je jasné, či Ústavný súd nevyhovie sťažnosti a nerozhodne, že bez referenda nie je možné euroústavu ratifikovať. Ak by sme vychádzali len z argumentov, ktoré boli uvedené v ústavnej sťažnosti, a z tých, ktorými sa sťažovateľom snažila oponovať Národná rada SR, rozhodnutie súdu by sa malo prikloniť na stranu referenda.
Ústavná sťažnosť je založená na konštatovaní, že Európska únia v podmienkach platnosti euroústavy bude štátnym zväzkom a keďže Slovensko môže do štátneho zväzku vstúpiť iba na základe ústavného zákona, ktorý sa potvrdí referendom, a takéto referendum (o vstupe do štátneho zväzku) sa dosiaľ nekonalo, je potrebné uskutočniť ho práve teraz. V sťažnosti uvádzame konkrétne charakteristiky únie (a odvolávame sa pritom na text euroústavy), ktoré preukazujú, že EÚ bude po schválení euroústavy mať tie znaky, funkcie, inštitúcie a symboly, ktoré právna teória pripisuje štátnym zväzkom.
Ak by chcel niekto našu tézu spochybniť, mal by jasne povedať, v čom sa EÚ bude od štátneho zväzku odlišovať a aké relevantné znaky, funkcie, inštitúcie či symboly jej budú ešte stále chýbať na to, aby sme ju mohli považovať za štátny zväzok. To dosiaľ nikto neurobil. Minulý týždeň sa uskutočnilo pojednávanie na Ústavnom súde. Parlament trvá na tom, že EÚ ani po schválení euroústavy nebude štátnym zväzkom. Argumenty, ktorými sa to pokúša podložiť, sú však veľmi nedostatočné a nič nepreukazujú. Odkazujú iba na určité špecifiká, ktoré budú EÚ aj naďalej odlišovať od iných štátov. Určité špecifiká odlišné od iných štátov však možno nájsť v prakticky každom štátnom útvare. Navyše žiadne zo špecifík, ktorými argumentuje NR SR, nie je také, ktoré by vyvracalo naše konštatovanie, že EÚ bude po schválení euroústavy štátnym zväzkom.
Marián Leško pripomína ustanovenie euroústavy, podľa ktorého “ak dva roky po podpise Zmluvy o ústave pre Európu ju ratifikovali štyri pätiny členských štátov a jeden alebo viac členských štátov narazilo na ťažkosti pri pokračovaní v procese ratifikácie, záležitosť sa predloží Európskej rade”. A dodáva, že doteraz euroústavu ratifikovalo (aj so Slovenskom) 13 štátov a v dvoch krajinách ratifikačný proces “narazil na ťažkosti”. Nie som si celkom istý, či jasné odmietnutie euroústavy francúzskym a holandským referendom možno kvalifikovať iba ako “narazenie na ťažkosti”. Tento pojem vystihuje skôr situáciu, v ktorej sa ratifikačný proces ocitol na Slovensku. Najmä vďaka tomu, že si politici osobujú právo dávať na výsostne právne otázky čisto politické odpovede.
Článok bol publikovaný v denníku SME dňa 25. januára 2005.
Viac o ústavnej sťažnosti proti ratifikácii euroústavy nájdete tu.
