Genderstory (Glosa)

Brusel. Sychravé decembrové ráno. V okolí Berlaymont je konečne pusto, euroúradníci prerušili štrajk za vyššie platy a nastúpili na dovolenky. José a Michel, zástupcovia nemenovanej európskej inštitúcie, si tiež chystajú nariadiť pár dní voľna a usmerniť sa do svojich domovov. José Michelovi vraví: „Počuj, nemáte doma so ženou nejaké problémy? Nie je ten váš vzťah a roly v ňom nejaké nevyrovnané?“ Michel spozornie, nie je si istý, na čo kolega naráža. Odkiaľ má tie insiderské informácie? A má vôbec nejaké? Tvári sa preto radšej nechápavo, odďaľuje odpoveď: „Nie, všetko je v pohode. Hoci ako vieš, čakáme dieťa, a keď sú ženy tehotné … niekedy sú nevyspytateľne náladové. Ale to zvládneme.“ Zvedavý, ba až nepríjemne dotieravý José však v domáhaní sa odpovede pokračuje: „Veď to je práve to, načo sa ťa pýtam,“ nadýchne sa, a s plnou vážnosťou pokračuje: „Nemáte tie roly, ty a tvoja žena, nejaké nerovné? Ona bude čoskoro rodiť. A čo ty? Ty nebudeš tehotný? Kedy budeš s rodením potomkov na rade ty, chlape?“ Michel sa s úľavou rozosmeje, priam sa zadúša smiechom, až pritom chrochtá, a keď konečne chytí dych, odpovedá: „José, José, kam ty na tie sprostosti chodíš, čo?“ Lúčiaci sa José podáva Michelovi ruku a odpovedá, hoci to ani nie je nutné: “No predsa k Viviane!”.

Od neoverených historiek z bruselských kuloárov späť do tej našej reality, do ktorej už oné sprostosti o rodovej rovnosti dorazili. Neprišiel s nimi José, ale Viviane. Konkrétne Viviane Reding, podpredsedníčka Európskej komisie a komisárka zodpovedná za spravodlivosť, základné práva a občianstvo. Tá nastoľuje tému povinných 40-percentných kvót pre ženy vo vedení firiem. Zatiaľ by sa tento marxistický blud mal týkať len triedneho boja pohlaví prebiehajúceho v tých firmách, ktoré sú kótované na burze, majú viac ako 250 zamestnancov a aspoň 10 percent z nich je zamestnankýň. Tieto firmy by do roku 2020 mali mať v nevýkonných riadiacich orgánoch aspoň 40 percent žien. Návrh takejto smernice prichádza v čase, kedy ženy začínajú zbierať prvé plody absurdnej politiky rodovej rovnosti. Tie plody sú však trpkejšie, než na aké sa marxistky a feministky pôvodne tešili. Kým doteraz mali ženy vzhľadom na nižšie poistné riziko poistky lacnejšie, od decembra sa ceny za poistky uzatvárané ženami a mužmi vyrovnajú. Môže za to hlúpa európska legislatíva a súvisiaci verdikt Európskeho súdneho dvora, ktorý rozhodol, že rozdiely v cenách poistiek medzi mužmi a ženami sú diskriminačné.

Už sme si zvykli, že nielen z Bruselu, ale i z našich televízií sa na nás valí záplava sprostostí. Nájdu sa však i inšpiratívnejšie formáty než contest či reality show. V jednom z nich chef Zdeněk Pohlreich, prezývaný tiež „postrach českej gastronómie,“ prichádza na pozvanie do reštaurácie, ktorá potrebuje niečo zmeniť, najmä v kuchyni, skladbe ponúkaného menu alebo prístupe k zákazníkom. Poradí, vynadá a po pár mesiacoch sa príde pozrieť, či došlo k uspokojivej zmene. Ak áno, reštaurácia získava od Pohlreicha nálepku, ktorú si môže nalepiť na vstupné dvere. Tá nálepka je znakom kvality. A tu je namieste odkaz pre Viviane a ostatných komisárov. Ten odkaz je nasledovný – pokojne odporúčajte firmám, ako má podľa vás, súdruhov a súdružky, rodovo správne vyzerať akýkoľvek orgán – nech je to aj predstavenstvo, dozorná rada, podnikový odborový zväz, čo len chcete. A tým podnikateľom, ktorí vás vo svojom biznise budú brať vážne, môžete lepiť na vstupné dvere bruselské hviezdy rodovej rovnosti. A vytvorte hoci i európsku Supergenderstar, a môžete v nej i diskriminovať – nech sa do nej smie prihlásiť len ten podnikateľ, ktorý je Brussels friendly, teda len ten, kto získal žiarivú hviezdu od Viviane! Pokojne si presadzujte svoju pokrútenú predstavu krásneho nového sveta, no nenanucujte nám ju. My už sme tu žltú hviezdu na farebnom pozadí mali, a nedopadlo to dobre. Neriaďte a neusmerňujte naše životy, dovoľte nám žiť konečne slobodne.

Autor je analytik KI. Boj s rodovými rozdielmi považuje za rovnako nezmyselný, ako je i boj s regionálnymi rozdielmi. Rozdiely sú prirodzené.

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 12/2012.

Navigácia