Európska integrácia má vzhľadom na odlišnú historickú tradíciu jednotlivých štátov, ich vnútornú heterogénnosť, rozdielnu dynamiku a rozličnú schopnosť vyrovnať sa so súčasnými problémami svoje hranice. Súčasný civilizačný prechod má aj v Európe svojich víťazov a lúzerov, utopistov a misionárov, divokých odporcov a „rozbíjačov strojov“, ale aj nedosnívané imperiálne sny.
Tí, čo pri vzniku eura hovorili, že Grécko nepatrí do eurozóny a že sa šibrinkovanie s číslami v budúcnosti vypomstí, mali pravdu. Odchod Grécka z eurozóny bol pred piatimi rokmi ekonomicky riskantný, ale politicky by bol jednoduchší ako dnes. Paradoxne však dnes, keď je ekonomická situácia v Grécku katastrofálna a odchod Grécka z eurozóny by bol vzhľadom na súčasnú geopolitickú situáciu čírym politickým hazardom, tí istí politici, čo si ho pred piatimi rokmi nevedeli predstaviť, vravia, že majú do detailov pripravený grexit a že si síce želajú príslušnosť Grécka v eurozóne, ale nie za každú cenu.
Grécko dnes túži po hrdom gréckom holubovi na streche a odmieta európskeho vrabca v hrsti. Chce byť súčasťou civilizovaného sveta, no zároveň sa nechce správať podľa jeho pravidiel, ale podľa starého byzantského vzorca. Podľa jeho logiky platí rovnako, že holub na streche je vrabec v hrsti ako to, že vrabec v hrsti je holub na streche. Je to bipolárna porucha, asi taká, ako keď u nás niektorí matadori pri delení Československa tvrdili, že česká a slovenská medzinárodnoprávna subjektivita je lepším usporiadaním jedného štátu.
Tsiprasov sen o solidarite s Gréckom naráža na hranice gréckej nesolidarity s ostatnými štátmi eurozóny. Ako sa možno dovolávať spravodlivosti voči sebe a zároveň byť nespravodlivý voči ostatným? Tváriť sa, že patríme do Európskej únie, a zároveň poškuľovať po ruských plynových rúrach? (Ale čo iné robí Fico svojimi širokorozchodnými plánmi a poškuľovaním po ruských lietadlách? A aby sme neboli domýšľaví: z Tsiprasových hrdých gréckych úst by mohli pokojne znieť vety politika, ktorý kedysi vykrikoval, že keď nás nebudú chcieť na západe, obrátime sa na východ.)
Keď sa Tsipras v katastrofálnej gréckej situácii usmieva a tvrdí, že jeho vláda je veľkým sviatkom gréckej hrdosti a za hlasného potlesku samoľúbych ekonómov typu Krugmana, Stiglitza a Pickettyho chce vyvážať grécke riešenie ako vzor demokratického a slobodného rozhodovania do celej Európy, myslím na varšavský palác kultúry, ktorému sa nehovorí ináč ako sen opitého cukrára. Pred tromi rokmi neostal u nás kvôli vzájomnej mocenskej nevraživosti a tupej nenávisti vládny vrabec v hrsti a ten opozičný len čviriká, ale za tie roky neostal ani v Grécku holub na streche. Aj dnes si však myslím, ešte viac ako vtedy, že porušovanie pravidiel dláždi cestu do pekla.
Len jedna vec sa zmenila. Vtedy som si myslel, že cesta Grécka z eurozóny by bola riskantná, ale mohla by byť ekonomicky ozdravná. Dnes si myslím, že grécky odchod z eurozóny by bol ekonomickým hazardom pre Grécko a obrovským geopolitickým rizikom pre Európu. Nie pre eurozónu, tá by to aj s Európskou úniou prežila. Ale pre Európu a jej architektúru. Lebo dnes sme konfrontovaní na východe s Putinovým Ruskom a na juhu s Islamským štátom.
Najmä však na základe hlasovania v referende neverím, že odchod z eurozóny by Grécku pomohol, ako to tvrdia tí, čo veria v ekonomický samopohyb. Na základe konzervatívnej skúsenosti som si istý, že je to celkom naopak a viedlo by to v Grécku k skutočnej katastrofe a chudobe. Lebo Gréci v tom referende povedali len jedno – že nie sú ochotní a zrejme ani schopní vytiahnuť sa sami za povestný Münchhausenov vrkoč z močiara. To je grécky vrabec na streche.
Preto si dnes na myslím, že Grécko má ostať v eurozóne, má dostať pôžičku, dlhodobý odklad a v krajnom prípade aj odpustenie časti dlhov. Za jedinú cenu – že sa bude viazať na úspech reforiem. A za jedinú protihodnotu – že Tsiprasova vláda bude za striktnej kontroly dodržiavať pravidlá a správať sa ekonomicky a geopoliticky lojálne voči spoločenstvu, ktorého je a hovorí, že chce byť súčasťou. Ja viem, že je to nemožné, ale aj Tsipras žiada nemožné.
Autor je literárny vedec a prezident KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 29/2015 dňa 13. júla 2015.
