Od polovice roku 2021, v dôsledku koronakrízy a vojny na Ukrajine, sa inflácia stala viditeľnou pre každého v podobe rastúcej inflácie spotrebiteľských cien.
Peniaze sú vratkým biznisom. Ak sa ich vytvorí príliš veľa v pomere k množstvu vyrobených tovarov a služieb, strácajú svoju hodnotu a ich kúpna sila sa zmenšuje.
Inflácia v USA a eurozóne stúpla na nové maximá. Index spotrebiteľských cien v marci 2022 dosiahol 8,5 % v USA a 7,5 % v eurozóne. To vyvoláva otázku, kto je za to zodpovedný. V USA prezident Biden oznámil, že 70 % marcovej inflácie možno pripísať ruskému prezidentovi Putinovi v dôsledku prudkého nárastu cien energií. Európska centrálna banka o niečo precíznejšie komunikovala, že vysokú infláciu treba vnímať na pozadí pandémie a vojny na Ukrajine. Prezidentka ECB Christine Lagardeová nechce mať nič spoločné s prudko rastúcimi cenami energií, ktoré výrazne poháňajú infláciu. Je však inflácia naozaj len kvôli vojne a pandémii?
Rýchly nárast peňažnej zásoby
Podľa Miltona Friedmana (1963) – a tiež podľa Deutsche Bundesbank (1999) – je inflácia „vždy a všade monetárnym fenoménom“, a preto je zodpovednosťou centrálnych bánk. Tento záver stavia na kvantitatívnej rovnici (M . V = P . Y), ktorá dáva do súvislosti množstvo peňazí kontrolovaných centrálnymi bankami (M), cenovú hladinu (P), množstvo všetkých vyrobených tovarov a služieb (Y) a rýchlosť obehu peňazí (V). Pri konštantnej rýchlosti obehu peňazí cenová hladina stúpa, keď peňažná zásoba rastie rýchlejšie ako množstvo všetkých vyrobených tovarov a služieb.
Obrázok pre eurozónu veľmi pôsobivo ukazuje, že od zavedenia eura v roku 1999 sa peňažná zásoba centrálnej banky M0 (hotovosť v obehu + vklady komerčných bánk v centrálnej banke), ako aj peňažná zásoba M1 (hotovosť v obehu + vklady v komerčných bankách na požiadanie) – podobne ako v iných veľkých menových oblastiach – rástla oveľa rýchlejšie ako množstvo všetkých vyrobených tovarov a služieb. Ak predpokladáme, že rýchlosť obehu peňazí sa mení len pozvoľne, pretože platobné zvyklosti sa menia pomaly, potom sa od prelomu tisícročí vytvoril veľký previs peňažnej zásoby, ktorý vytvoril veľký potenciál pre infláciu (podľa údajov americkej centrálnej banky FED či podľa francúzskej centrálnej banky sa však rýchlosť obehu peňazí v posledných dvoch dekádach spomalila na polovicu, pozn. prekladateľa).
Skrytá inflácia a politika nízkych úrokových sadzieb ako údajný liek
Spočiatku sa však inflácia pri meraní oficiálnych indexov spotrebiteľských cien skrývala! Od 90. rokov 20. storočia sa napríklad pri meraní inflácie presadzuje kvalitatívne prispôsobenie. Ak sa zlepší kvalita priemyselného tovaru, ako sú elektrické spotrebiče alebo automobily, ceny v štatistikách sa počítajú smerom nadol, napríklad ak majú nové funkcie alebo sú energeticky efektívnejšie (Schnabl a Sepp 2021). V prípade skupín tovarov, kde došlo k zhoršeniu kvality – napríklad služby (viac samoobsluhy) a potraviny (menej udržateľné spôsoby pestovania) – sa táto kvalitatívna úprava v podobe vyšších cien v štatistikách neuskutočnila.
Rovnako aj váhy tovarov zastúpených v indexe spotrebiteľských cien boli prispôsobené zmeneným spotrebiteľským návykom. To pravdepodobne viedlo k tomu, že indexy postupne nahrádzali drahé tovary s vysokými nárastmi cien – napríklad nábytok z masívneho dreva – lacnými tovarmi s nízkymi nárastmi cien – napr. drevotrieskový nábytok pre vlastnú montáž.
Okrem toho boli z merania cien jednoducho vylúčené dôležité skupiny tovarov, ako sú nehnuteľnosti, akcie a verejné statky (napr. cesty, starobné zabezpečenie a letiská). V eurozóne už od roku 2001 expanzívna menová politika Európskej centrálnej banky podnecuje bubliny cien nehnuteľností v niektorých južných štátoch eurozóny a Írsku. ECB ignorovala tieto rastúce hodnoty aj preto, že na rozdiel od iných krajín ako Švajčiarsko sú z merania inflácie vylúčené nehnuteľnosti obývané vlastníkmi (Herborn a Schnabl 2022).
Po tom, čo prehnané reakcie viedli k európskej finančnej a dlhovej kríze, ECB dlhodobo držala úrokové sadzby pod nulou, čo vyvolalo prudký rast cien nehnuteľností a akcií najmä v Nemecku. Ceny akcií sú však tiež vylúčené z indexov spotrebiteľských cien, pretože akcie spoločností nie sú spotrebným tovarom.
Inflácia sa stáva viditeľnou
Od európskej dlhovej krízy, keď Európska centrálna banka zdôvodňovala masívne nákupy štátnych dlhopisov nízkymi, oficiálne meranými typmi inflácie, sa výrazne rozšíril nielen priestor na financovanie krajín eurozóny. Poskytovatelia verejných statkov sa tiež mohli pokúsiť zvýšiť ceny, napríklad pre letiská, železničné stanice a opery. Verejné statky tiež nie sú zastúpené v indexoch spotrebiteľských cien, pričom ich musí financovať daňovník.
Koniec koncov, od polovice roku 2021, v dôsledku koronakrízy a vojny na Ukrajine, sa inflácia stala viditeľnou pre každého v podobe rastúcej inflácie spotrebiteľských cien. Obe krízy majú spoločné to, že štátom nariadené regulácie – blokády, prerušenie obchodných ciest, zákazy dovozu – obmedzili množstvo všetkého vyprodukovaného tovaru a služieb. Zákony o dodávateľskom reťazci prijaté po celom svete, ktoré majú priniesť vyššie environmentálne a sociálne štandardy v rozvojových a rozvíjajúcich sa krajinách, budú fungovať podobným smerom.
Zvyšujúce sa inflačné tlaky z „núdzového pandemického programu nákupu aktív“
Peňažná zásoba však zároveň v priebehu koronakrízy ešte výraznejšie vzrástla v dôsledku rozsiahlych nákupov aktív centrálnymi bankami – v eurozóne takzvaného „núdzového pandemického programu nákupu aktív“. Centrálne banky tak nepriamo zvýšili inflačný tlak z dvoch dôvodov. Na jednej strane boli ďalekosiahle regulácie umožnené len politicky, keďže štáty dokázali tlmiť negatívne dopady regulácií na trh práce finančnou prostredníctvom nákupov štátnych dlhopisov centrálnych bánk. Ak by nezamestnanosť rapídne stúpla, určite by sa o lockdownoch diskutovalo inak.
Na druhej strane pomoc financovaná centrálnou bankou vtiahla do vreciek spotrebiteľov veľa likvidity, zatiaľ čo lockdowny spočiatku obmedzili možnosti spotreby. Rýchlo rastúce úspory, ktoré sa odzrkadľujú vo výraznom náraste peňažnej zásoby M1, pravdepodobne zvýšili ochotu spotrebiteľov platiť, čím spoločnostiam uľahčili zvyšovanie cien po skončení lockdownov.
Nepochopená úloha cien komodít
Na rozdiel od prognóz centrálnych bánk zohrávajú ceny energií a surovín ústrednú úlohu pri nedávnom veľmi silnom náraste inflácie, ktorého nedávny nárast sa často pripisoval vojne na Ukrajine. Berlemann a kol. (2022) napríklad tvrdia: „Spúšťačom aktuálne pozorovanej inflácie nebola ultraexpanzívna menová politika ECB, ale predovšetkým dve posledné krízové udalosti.” Ceny energií a komodít však rástli už pred vojnou, pričom boli citlivé na trvalo nízke úrokové sadzby a neustále sa rozširujúce súvahy centrálnych bánk z piatich dôvodov.
Po prvé, v dôsledku zrýchľujúceho sa znehodnocovania dolára a eura sa začal útek k reálnym aktívam. Skutočným majetkom nie sú len nehnuteľnosti a akcie, ale aj podiely v ťažbe nerastných surovín a v komoditách vrátane ropy a plynu. Po druhé, mimoriadne uvoľnená menová politika hlavných centrálnych bánk podnietila agregátny dopyt a s ním aj dopyt po energii a komoditách. Po tretie, ak firmy predpokladajú, že zvýšenie cien bude trvalé a dodávateľské reťazce môžu byť opäť prerušené, hromadia suroviny, čo ďalej zvyšuje dopyt.
Po štvrté, energie a komodity sa väčšinou obchodujú v dolároch. Ak sa euro v dôsledku pokračujúcej uvoľnenej menovej politiky ECB znehodnotí, ceny v eurách porastú. Po piate, krajiny vyvážajúce energiu a komodity držia veľké dolárové a eurové rezervy, ktoré sú znehodnocované infláciou v USA a eurozóne. Krajiny, ktoré vyvážajú energiu a suroviny, sa môžu proti tejto strate hodnoty chrániť zvyšovaním cien. Nedávno niektoré arabské krajiny odmietli rozširovať ťažbu ropy a plynu. Občas dokonca došlo k poklesu objemu výroby.
Paralely so 70. rokmi 20. storočia?
To vyvoláva otázku na paralely so 70. rokmi 20. storočia. Vtedy inflácia sprevádzala vojnu na Strednom východe, bohatom na ropu. Inflácia pritom zostala vysoká aj následne. Po prvé, globálne inflačné tlaky sa objavili v 70. rokoch 20. storočia rovnako ako dnes pred prvou ropnou krízou (1971), ktorú vyvolala Jomkipurská vojna. Od druhej polovice 60. rokov 20. storočia Spojené štáty čiastočne financovali vojnu vo Vietname a rastúce sociálne výdavky tlačením peňazí. Inflácia sa exportovala do mnohých krajín prostredníctvom naviazania výmenného kurzu mien na dolár. Po druhé, vtedy ako aj dnes, krajiny vyvážajúce energiu a komodity mali motiváciu kompenzovať skutočné znehodnotenie hodnoty svojich dolárových rezerv prostredníctvom zvyšovania cien. Toto možno považovať za pôvod kartelovej politiky OPEC a prvej ropnej krízy (1971).
Po tretie, trvalo expanzívna menová politika má vždy negatívne účinky na ekonomický rast a rozdeľovanie, ktoré narúšajú politickú stabilitu (Schnabl 2017). V extrémnych prípadoch dochádza k občianskym vojnám na národnej úrovni, ako v prípade Arabskej jari (von Prollius a Schnabl 2016), alebo dochádza k ozbrojeným konfliktom medzi krajinami. Jedným z dôvodov, prečo sa v roku 1971 spustila Jomkipurská vojna, bolo to, že egyptský prezident Anwar as-Sadat chcel odvrátiť pozornosť od domácich politických problémov. Nedá sa vylúčiť, že zabezpečenie jeho moci v Rusku je kľúčovým dôvodom vojny aj pre Vladimíra Putina. Po štvrté, rovnako ako v 70. rokoch, teraz rastúca medzinárodná politická nestabilita spôsobená rastúcimi cenami ropy a komodít ešte viac zosilnila globálny inflačný tlak.
Nedostatok úsudku a pripravenosti korigovať výmenný kurz
V 70. rokoch sa inflácia skončila až vtedy, keď počnúc rokom 1979 nový prezident americkej centrálnej banky Paul Volcker rezolútne zvýšil úrokové sadzby na 20 % (Volckerov šok). V dôsledku toho ceny ropy opäť klesli. Americká centrálna banka aj Európska centrálna banka majú k podobnému kroku ešte ďaleko. Aj keď Fed rezolútne oznámil zvýšenie úrokových sadzieb, je ešte dlhá cesta, kým sa úrokové sadzby zvýšia nad mieru inflácie. V eurozóne nechala prezidentka ECB Christine Lagardeová napriek vysokej inflácii všetky možnosti otvorené, ako dôvod uviedla vojnu na Ukrajine.
Dôsledná obrana cenovej stability vyzerá inak. Dá sa teda predpokladať, že inflačné tlaky najmä v eurozóne, ale aj v USA budú vzhľadom na stále pretrvávajúci obrovský peňažný previs ešte dlho pretrvávať. Pretože inflácia rozrieďuje vysoký štátny dlh, z čoho profitujú štáty. Keďže však táto cesta bude pravdepodobne spojená s pretrvávajúcou ekonomickou nestabilitou, ukrajinská kríza zrejme nebude poslednou krízou.
Článok bol pôvodne zverejnený 26. apríla 2022 na webe Austrian Institute. Pre aktuality.sk a KI ho preložil Tomáš Krištofóry, spolupracovník Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.
Autor je profesor hospodárskej politiky a medzinárodnej ekonómie na Lipskej univerzite.
