Jedného dňa v roku 1932 sa odohralo zvláštne stretnutie. Maxim Gorkij k sebe telefonicky pozval najvýznamnejších sovietskych spisovateľov. Spisovatelia sa zišli, diskutovali, no bolo vidieť, že na kohosi čakajú. Vtom sa otvorili dvere a do miestnosti vošiel Stalin. Počkal si, kým sa spisovatelia vyrozprávajú, a potom predniesol reč: „Vyrábate tovar, ktorý potrebujeme. Viac ako stroje, tanky, lietadlá – ľudské duše.“ Nazval spisovateľov inžiniermi ľudských duší; duše ho očividne zaujímali.
Táto scéna pochádza z biografie Edvarda Radzinského Stalin. Soso Koba Stalin. Život a smrť (Moskva, 1997). Odohráva sa v čase konca avantgardy – avantgardou sa stával socialistický realizmus. Ponovembrová generácia ruskej avantgardy, ktorú si vyprojektoval Šklovskij a patrili k nej Malevič, Tatlin, Mejerchoľd, Majakovskij, Chlebnikov, Ejzenštejn, sa odoberala násilne na smetisko dejín. Stalin nepotreboval prepojenie revolúcie poézie a poézie revolúcie. Potreboval spisovateľskú garnitúru, ktorej jediným cieľom bolo slúžiť komunistickej strane bez ohľadu na to, či šlo o bývalých avantgardistov, proletárskych spisovateľov alebo tradičných realistov. Socialistický realizmus neznamenal preňho nič iné ako oddanosť komunistickej strane.
Literatúra nebola pre Stalina otázkou estetiky, ale moci. Preto sa tak pohŕdavo vyjadril o predstaviteľoch francúzskej literatúry a Kominterny, keď zvádzali zápas s Henrim Barbussom, ktorý v tom čase písal svoje protitrockistické state. Práve to však bolo pre Stalina dôležité, v tom videl Barbussov politický kapitál.
Stalin mal zmysel pre divadlo. Pri jubilejnom predstavení v Boľšom teatri nechal uprostred predstavenia vyvolať Barbussa na scénu, za skandovaného potlesku ho usadil na svoje miesto a sám si skromne sadol do tretieho radu. Tak vyzerala živá performácia alegorickej skromnosti veľkého vodcu. Barbusse sa mu za ňu odmenil tak, že použil svoj výrobný nástroj a napísal tovar, ktorý Stalin potreboval – jeho oslavný životopis. Tak vyzeral inžinier Stalinovej ľudskej duše. Odkedy existuje umenie, existuje aj vzťah medzi umelcom amocou. Spisovateľ bol v novodobých dejinách všeličím, v devätnástom storočí reprezentantom národa, v dvadsiatom bohémom, strašidlom buržoázie, revolučným avantgardistom, inžinierom ľudských duší, povojnovým svedomím národa a ústím revolveru ľudskej slobody.
O tom všetkom sú dejiny vzťahu moci a literatúry vo francúzskej literatúre, ktoré pod názvom Země literatury (Brno, Host, 2006) napísal Pierre Lepape. Tento vzťah prechádzal historicky rozličnými peripetiami a jednu kapitolu v nich tvorí práve vzťah medzi Henri Barbussom a surrealistami. Nešlo v ňom o život, ako v ruskom prípade, ale o estetiku, aj keď estetika poslúžila niekedy nielen zápasu omoc, ale aj o život. Napríklad pri spore medzi Barbussom a Aragonom o to, kto sa stane oficiálnym francúzskym zástupcom na charkovskom kongrese spisovateľov v roku 1930 Barbusse, ten istý Barbusse, ktorého Stalin usadí o dva roky neskôr osobne v Boľšom teatri do svojej lóže, sa v ňom v rámci dobových paradoxov stal v očiach Kominterny predstaviteľom pravicového oportunizmu. To bol v tých časoch medzi komunistami hrdelný zločin. A aby bol paradox ešte dôkladnejší, hlavným pravicovým oportunistom sa práve stával pôvodný iniciátor posvätenia socialistického realizmu Bucharin, s ktorým si Stalin ako s posledným zo starej boľševickej gardy hneď potom vybavil účty.
Aby avantgardný surrealista Aragon dokázal, že je vernejší komunista ako tradičný realista Barbusse, napísal aj takéto verše: „Salvy výstrelov dávajú krajine/ dovtedy neznámu veselosť:/ To popravujú inžinierov, lekárov/ Smrť tým, čo ohrozujú výdobytky/ októbra/ smrť sabotérom päťročnice.“ A vzápatí dáva básnickú inštrukciu, že pod vedením Komunistickej strany treba páliť na učených medveďov sociálnej demokracie. Bol to naozaj autentický spôsob, ako mala moc prejsť z rúk buržoázie do rúk proletariátu. Ešteže sa to skončilo len zákazom písania románov v Bretonovej surrealistickej skupine.
Toto blúznenie dvadsiateho storočia vo vzťahu spisovateľa amoci pokračovalo Sartrovou predstavou, že individuálna sloboda rovná sa revolta proti moci (pravdaže, najmä tej demokratickej) a skončilo sa až na jeho pohrebe v roku 1980. Dnes moc potrebuje spisovateľa asi tak ako krokodíl vtáčika kivi v papuli. Aby mu z nej na rozličných raňajkách a posiedkach vyberal odrobinky. Ale u nás stačí aj to. Človek napokon nikdy nevie, kedy moc bude zase raz potrebovať tovar inžinierov ľudských duší.
Autor je literárny vedec a prezident KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 16/2007 dňa 16. apríla 2007.
