Európske hospodárske spoločenstvo, ktoré je ideovým predchodcom dnešnej Európskej únie (EÚ), bolo založené za účelom rozvoja vzájomného obchodu európskych krajín, dohodou o voľnom pohybe tovaru, osôb, služieb a kapitálu. Sledujúc túto európsku politiku päť desaťročí od prijatia Rímskych zmlúv nemožno nevidieť, ako sa ekonomická sloboda vytráca spomedzi jej základných pilierov.
Nemožno tiež nevidieť, ako sa obyvateľ EÚ stáva vazalom vládou vynútených výdavkov. Nemožno si tiež nevšimnúť, že sa tak deje pod vlajkou nového, „zeleného“ práva.
Regulácie a výdavky
Environmentálnu reguláciu zavádza vláda, ktorá v ňou proklamovanom verejnom záujme rozdelí nové práva a povinnosti. Hoci vývoj environmentálneho práva vzniká často aj ako reakcia na dopyt verejnosti, mnohokrát môže spôsobiť viac škôd ako úžitku. Environmentálne právo totiž obvykle rozdeľuje občanov na dve skupiny: tých, ktorým sa zhorší ich blahobyt, a tých, ktorí z neho budú profitovať. Na strane poškodených sú občania, ktorí musia znášať nové a často veľmi vysoké povinné platby. Sú to výdavky, ktorých čiastočnú prospešnosť si občania uvedomujú, avšak mnohí z nich by ich radi investovali inak. Na profitujúcej strane sú firmy, ktoré sú dodávateľmi nových tovarov a služieb, ktoré boli novou environmentálnou reguláciou zavedené.
Isteže, je dôležité, aby vznikali i nové opatrenia v preventívnom princípe alebo v snahe zabrániť vedľajším dopadom činnosti človeka v prírode, avšak tieto opatrenia sú vládami veľmi často uplatňované bez racionálneho zdôvodnenia, s príliš vysokými nákladmi vzhľadom na očakávaný úžitok, s bujnením korupcie, s deštrukciou strednej vrstvy a s inými, nepriamymi dopadmi na obyvateľov.
Prípadové štúdie
Dve strategické environmentálne politiky EÚ sa týkajú zhodnocovania odpadov a boja proti emisiám skleníkových plynov. Obe proklamujú svoju vysokú spoločenskú dôležitosť: kým v prvom prípade je ňou ochrana obyvateľov pred „škodlivým“ skládkovaním odpadu, cieľom druhej je ochrana pred „škodami“ spôsobenými globálnym otepľovaním. Nové environmentálne právo, ktoré vzniklo výrokom vlády, však zároveň zvýšilo výdavky verejnosti.
Recyklácia odpadov je nákladnejší spôsob nakladania s odpadmi ako jeho zneškodňovanie skládkovaním. Výsledok oboch procesov je rovnaký: „zbavenie sa“ odpadu. Ako však motivovať ľudí k tomu, aby vynaložili viac peňazí na niečo, čo je možné docieliť s nižšími nákladmi? Vláda na to používa rôzne spôsoby: predovšetkým zavedie povinnosť platieb do systému, čo je vo svojej podstate nová environmentálna daň. Týmito platcami sú síce najmä dovozcovia a producenti tovarov, z ktorých vznikajú odpady, ale ich náklady sa prenášajú do ceny výrobkov a služieb, ktoré v konečnom dôsledku platí spotrebiteľ, teda občan. Navyše toto opatrenie síce spustí proces zhodnocovania, avšak naďalej naráža na veľmi vážne prekážky: napríklad ako vytvoriť také pravidlá, aby niektorý z účastníkov celého procesu, ktorý vedie k zhodnoteniu odpadov, nemusel vykrývať deficit z iných zdrojov (to sa dnes týka najmä obcí), alebo naopak, aby nebol z rozhodnutia vlády vysoko profitujúci. Ďalší problém nastáva napríklad pri prudkej zmene cien prvotných a druhotných surovín, ktorý môže trh zhodnocovania odpadov celkom zmraziť. Vláde tak neostane iná možnosť, iba zaviesť ďalšie povinné platby alebo dotácie.
Podobným prípadom je vládna regulácia, ktorou sa zaviedol trh obchodovania s kvótami skleníkových plynov: pre firmy „vyrábajúce“ oxid uhličitý (ide prakticky o každú väčšiu výrobnú prevádzku) znamená zavedenie regulácie zvýšenie ich nákladov, avšak tie sa opäť zohľadnia v cene pre spotrebiteľa. Profitujú z toho firmy podnikajúce v konzultačnej činnosti alebo v obchodovaní s kvótami. Nehovoriac o tisíckach úradníkov, ktorých zamestnáva „vykonávanie politiky“.
Sloboda a prosperita
Environmentálne regulácie sú módnym trendom prosperujúcej západnej civilizácie. Jej obyvatelia sú dostatočne kúpyschopní, takže si to nenápadné plazivé ukrajovanie z ich príjmov ani veľmi nevšimnú. Vlády tak majú voľné ruky v zavádzaní regulovaných trhov, ktorými vytvoria vrstvu privilegovaných skupín. Prehlbovanie sociálnych rozdielov je dôsledkom ekonomického socializmu, ktorý bol charakteristický aj pre hospodársku politiku komunistických vlád.
Regulácie s mierou
Takmer každá trhová výmena nesie so sebou i negatívne dopady na tých, ktorí sa jej nezúčastňujú. Je správne, ak dopady, ktoré sú naozaj závažné a opodstatnené, rieši vláda novým určením práva. Tento fakt však nemožno zneužívať na to, aby vláda svojvoľne drancovala ľudí. Povinné „environmentálne“ výdavky domácností majú oveľa bližšie k paušálnej platbe (na obyvateľa) ako k podielovej dani. To znamená, že na tieto regulácie doplácajú najväčšmi práve najchudobnejší obyvatelia.
Ťahúňom zavádzania environmentálnych regulácií je EÚ, ktorá ich „šije“ pre ekonomicky silné obyvateľstvo. Nerobme si ilúzie: zdôrazňovať vážne vedecké pochybnosti nad príčinami vzniku recyklačnej a karbónovej politiky únie už nemá veľký zmysel, keďže gigantická regulačná lavína už padá a strháva základy slobodnej spoločnosti. Reálnejším cieľom je snažiť sa udržať environmentálne regulácie v hraniciach toho, čo aspoň trochu prospeje, ale zásadne nepoškodí. Ide o to, aby sme v bezchybnom životnom prostredí raz nezhynuli od hladu.
Autor je analytik KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 04/2009.
