Od začiatku 90. rokov boli najčastejšie používanými a neustále sa opakujúcimi argumentmi pre vstup do Európskej únie odkazy na to, že ide o vstup do priestoru slobody, solidarity medzi členskými štátmi, kde funguje voľný pohyb tovarov, služieb a pracovnej sily.
Dnes sme však svedkami tendencií, ktoré sú s tým v zásadnom protiklade. Voľný pohyb tovarov a služieb je obmedzovaný množstvom regulácií, kvót a noriem, ktoré pod pláštikom ochrany spotrebiteľa sťažujú mnohým malým a stredným firmám prístup na európsky trh. Aj obmedzenia voľného vstupu na trh práce do takmer všetkých členských krajín Únie v podstate znamenajú, že pre obyvateľov nových členských krajín neplatí plnohodnotný voľný pohyb pracovnej sily a stávajú sa tak v rámci Únie občanmi druhej kategórie. Ďalším príkladom zásahu do osobnej slobody jednotlivca, ako aj toho, že Európska komisia sa pri svojej snahe regulovať pracovný trh už len ťažko pred niečím zastaví, je jej návrh na obmedzenie pracovného času na maximálne 48 hodín za týždeň.
Pod tlakom zhoršujúcej sa ekonomickej situácie vo viacerých európskych krajinách sa otriasa aj deklarovaná európska solidarita – ekonomická i politická. Vo vnútri únie aj kvôli súboju o eurodotácie silnie napätie medzi bohatšími a chudobnejšími regiónmi. Verejná mienka v niektorých členských krajinách začína byť čoraz negatívnejšie naladená voči prípadným uchádzačom o prácu z prístupových krajín. V politickej rovine spochybňuje princíp solidarity navrhovaný model rozhodovania kvalifikovanou väčšinou.
Tieto príklady, hoci predstavujú len časť z množstva tých, ktoré je možno vymenovať, vysielajú vážny signál o tom, že Európska únia dnes zjavne odstupuje od princípov, ktoré pôvodne deklarovala ako kľúčové. Bez nich však je „jednotná Európa“ len bezduchou frázou byrokratov, za ktorou namiesto slobody bude možné nájsť len handrkovanie o dotácie a priestor na sebarelizáciu sociálnych inžinierov rôznych národností a politických odtieňov.
Mnohí z nás, ktorí roky počúvali o slobode jednotlivca, voľnom pohybe tovarov, služieb a pracovných síl ako o základných pilieroch, na ktorých Únia stojí, si začínajú opäť klásť otázku: Prečo máme do EÚ vstúpiť? Je smutné, keď jedinou odpoveďou zostáva konštatovanie o rozbehnutom vlaku, z ktorého sa veľmi ťažko vystupuje a ešte ťažšie ho možno zastaviť.
Jozef Majchrák
Autor je politológ.
Článok bol uverejnený v rubrike Konzervatívny pohľad týždenníka Domino fórum 9/2004 dňa 3.3.2004.
