Kým sa svetové finančné trhy naďalej potácajú pod bremenom nedostatočnej likvidity a pretrvávajúcich pochybností o platobnej schopnosti mnohých finančných inštitúcií, vlády sa zameriavajú na to, aby našli spôsob, ako naštartovať ekonomiky a dostať ich z recesie.
Občas sa ako jedna z možností spomína aj znižovanie daní. Väčšina vlád však uprednostňuje politiku intervencionizmu, ktorá sa tradične spája s menom ekonóma Johna Maynarda Keynesa. Práve jeho texty v 30. rokoch minulého storočia u väčšiny ekonómov revolučným spôsobom zmenili dovtedajšie chápanie podstaty ekonómie. Hoci mnohé, ak nie väčšinu z jeho myšlienok vyvrátila stagflácia (ekonomická stagnácia spojená s infláciou), ktorá ochromila ekonomiky Západu v 70. rokoch minulého storočia, zdá sa, že lord Keynes je dnes opäť v móde.
.morálny hazard
Nie sú v skutočnosti keynesiánske stratégie skôr tým, čo v dlhodobom horizonte živí jednu z najväčších príčin súčasnej finančnej krízy? Nedá sa ignorovať, že keynesiánske stratégie v určitom zmysle ignorujú najvýznamnejší faktor, ktorý je základom našich súčasných hospodárskych problémov: fenomén morálneho hazardu.
Morálny hazard je pojem obvykle používaný na opísanie situácií, keď je osoba alebo inštitúcia účinne chránená pred možnými nepriaznivými dôsledkami svojich rozhodnutí. To zvyšuje pravdepodobnosť, že bude riskovať tak, ako by inak neriskovala, predovšetkým s aktívami a kapitálom, ktoré jej zveria iní. Čím väčšia je táto ochrana, tým väčšie je riziko morálneho hazardu. Hypotekárne inštitúcie Fannie Mae a Freddie Mac sú dnes markantným príkladom tohto problému. Skrytým predpokladom ich veriteľskej stratégie bol predpoklad, že ako vládou sponzorované podniky s nižšími kapitálovými požiadavkami než súkromné inštitúcie sa budú môcť obrátiť na federálnu vládu so žiadosťou o pomoc vždy, keď by sa neobvykle vysoký počet ich klientov dostal do platobnej neschopnosti. Nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Vernon Smith v roku 2007 v článku vo Wall Street Journal napísal, že Fannie Mae a Freddie Mac boli vždy vnímané ako agentúry implicitne garantované peniazmi daňových poplatníkov. Takže v pôžičkách, o ktorých je dnes zrejmé, že boli politicky motivované, pokračovali až dovtedy, kým obe neboli v septembri 2008 potupne prevedené do správy štátu.
.greenspanova doktrína
Na úrovni vlády je najzjavnejším príkladom morálneho hazardu tzv. „Greenspanova doktrína“ z roku 2002. Americká centrálna banka (FED) vtedy potvrdila, že hoci nie je schopná zabrániť vzniku cenových bublín (ako v prípade akcií internetových firiem a nehnuteľností), urobí všetko čo bude môcť, aby zmiernila účinky takejto praskajúcej bubliny, a to vrátane možnosti predať znehodnotené aktíva investorov Fed-u v čase krízy.
Nie div, že výsledkom bolo nadmerné riskovanie investorov, ktorí sa spoľahli, že ak nepôjde všetko podľa ich plánov, budú si môcť kompenzovať svoje straty na úkor niekoho iného. Vo svojej novej knihe Fixing Global Finance (2008) novinár zaoberajúci sa financiami Martin Wolf zdôrazňuje, že „deformácie, ktoré zaviedla vláda, zaručujú nárast riskovania,“ čo podľa neho „vytvára obrovskú motiváciu privatizovať zisky a znárodňovať straty“.
.veľká trojka
Stále živým príkladom toho, čo sa občas stáva konkrétnym odvetviam, keď v pozadí číha hrozba morálneho hazardu, je americká „Veľká trojka“ výrobcov automobilov. Keď sa Carterova administratíva v roku 1980 rozhodla zachrániť Chrysler, toto opatrenie vyslalo správu trom detroitským výrobcom automobilov: môžete riskovať tým, že budete vyrábať autá, ktoré si chce kúpiť zjavne čoraz menej spotrebiteľov; môžete riskovať aj v tom, že nebudete čeliť vážnym nedostatkom, ktorými sa vyznačuje práca vašich firiem pre dlhoročné ustupovanie manažmentov automobiliek často až absurdným požiadavkám odborov automobilového priemyslu. Prečo? Lebo ak by sa aj automobilky neskôr ocitli tvárou v tvár ekonomickému armagedonu, mali veľké očakávania – na základe politického precedensu – že federálna vláda im v núdzi pomôže.
A tak by nikto nemal byť prekvapený, že nájde výkonných riaditeľov Veľkej trojky v spoločnosti lobistov a všade prítomných odborárov z automobilového priemyslu, ako koncom roku 2008 predstupujú pred americký Kongres a žiadajú o pomoc, aby zabránili bankrotu. Pochybuje niekto, že keď sa najbližšie Veľká trojka ocitne zoči-voči platobnej neschopnosti, bude opäť žiadať ochranu pred dôsledkami zlých rozhodnutí? Taká je logika pohŕdania morálnym hazardom.
.prečo „morálny”
Aj keď existuje veľa kníh o ekonomike morálneho hazardu, je zaujímavé, že obsahujú iba veľmi málo úvah o tom, prečo je k slovu „hazard“ priradené prídavné meno „morálny“. Môže to byť preto, že slovo „morálny“ odráža akési vrodené, aj keď veľmi málo vyjadrované uvedomenie si toho, že je čosi eticky spochybniteľné vo vytváraní situácií, v ktorých sú ľudia intenzívne pokúšaní, aby robili neobozretné rozhodnutia. Použijúc voľnú analógiu s oblasťou, ktorá patrí skôr do teológie – ten, kto vytvára „príležitosť na hriech“, nesie nepriamu zodpovednosť za rozhodnutia tých, ktorí v pokušení danom situáciou urobia niečo veľmi neobozretné a chybné. Ak by vlády a podnikatelia brali morálny hazard vážne, mali by sa usilovať zistiť, ktoré štruktúry, stratégie a praktiky motivujú ľudí, aby prijímali nadmerné riziko týkajúce sa ich vlastného i cudzieho majetku. A mali by urobiť všetko preto, aby minimalizovali tieto prípady. Cenou za to môže byť menej krátkodobých boomov, ale ekonomický rast by sa časom zrejme stal pevnejší a stabilnejší. Vyhliadky na stredne veľké alebo vážne recesie by sa tiež znížili.
.systematické odmietanie
A tak sme sa vrátili naspäť ku keynesiánskej politike, ktorú prijímajú mnohé vlády na to, aby riešili súčasnú krízu. Larry Summers, významný člen kedysi Clintonovho a dnes Obamovho ekonomického tímu, povedal, že by sme sa mali mať na pozore pred čímsi, čo nazval „fundamentalizmus morálneho hazardu“. Ten je „tak nebezpečný ako samotný morálny hazard“. Profesor Summers tým myslel, že zabrániť významným vládnym zásahom s odôvodnením, že by podporovali morálny hazard, by bolo samo osebe nezodpovedné.
Problém je, že keynesiánsko-intervencionistický prístup nevyhnutne zahŕňa určitú mieru systematického odmietania existencie morálneho hazardu. V snahe zachovať plnú zamestnanosť keynesiánska politika zahŕňa opatrenia siahajúce od umelého udržovania nízkych úrokových sadzieb cez čiastočné znárodňovanie priemyslu až po vytváranie veľkých programov verejných prác. Žiaľ, mnoho podnikov i obyčajných spotrebiteľov je určitým spôsobom izolovaných od nepriaznivých dôsledkov zlých rozhodnutí a zlých investícií.
Samozrejme, keďže človek je omylný tvor, mnohí riskujú v rôznych etapách svojho života. Niektorí pri vlastnej svadbe. A iní sa správajú nadmerne riskantne k svojim aj cudzím finančným zdrojom. Preto niektorí ľudia utrpia stratu. V spoločnosti ovládanej zdravým rozumom a etikou lásky k blížnemu by jednotlivci a komunity mali byť pripravené pomôcť tým, ktorí sú v ozajstnej núdzi. Aj zákon môže zohrať významnú úlohu. John Finnis ako filozof práva vo svojom diele Natural Law and Natural Rights (1980) konštatuje, že primeraný zákon o bankrote spĺňa všetky kritériá spravodlivosti – zákonnosť, zameniteľnosť a zosobniteľnosť – ak rešpektuje dôstojnosť všetkých účastníkov sporu, najmä tých bez majetku, ale aj tých, ktorí pochybili. Ale ani my, ani vlády nepomôžeme nikomu tým, že vytvoríme podmienky alebo motiváciu podporujúce ľudí, aby sa správali neobozretne a bláznivo vo svete financií a podnikania.
Autor je riaditeľ výskumu Acton Institute (USA).
Preložil Svetozár Gavora.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 19/2009 dňa 4. mája 2009.
Samuel Gregg bude mať na pozvanie Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika v Bratislave dňa 14. mája 2009 prednášku v rámci cyklu CEQLS na tému Finančná kríza: vládne zásahy a zlyhanie morálky. Viac informácií o prednáške nájdete tu.
