Je intelektuálnym tanečníkom. Jeho myslenie je plné dialektických kaskád a paradoxov a aby to bolo intelektuálne náročnejšie, nazýva ich metanoiami.
Okrem toho je elokventný, ovláda celý register rétorických figúr a techník. Je v sústavnom hojdavom pohybe na špičkách prstov, intelektuálne neuchopiteľný a nepristihnuteľný. Na útlu knihu Borisa Groysa Das kommunistische Postskriptum (Frankfurt a.M., Suhrkamp, 2006) som bol preto zvedavý z niekoľkých dôvodov. Ešte začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia som ho stretol v intelektuálnej debate nemeckých rusistov, pri ktorej vykĺzol s úsmevom na tvári z každej pasce, tancujúc elegantne štvorylku, pri ktorej ustavične menil pozície. Okrem toho je Boris Groys autorom intelektuálne zaujímavej, hoci kontroverznej teórie, že socialistický realizmus je pokračovaním avantgardy. Možno platila sčasti pre sovietske dvadsiate a tridsiate roky, ale celkom iste nie pre koniec štyridsiatych a začiatok päťdesiatych rokov, keď urobil u nás socialistický realizmus stalinskú a ždanovovskú kariéru čistej služby Komunistickej strane.
Dnes je skôr zaujímavé pokračovanie celého príbehu. Časť neoavantgardy z konca päťdesiatych a začiatku šesťdesiatych rokov bola v slovenskej a českej literatúre nielen pokusom o návrat k modernej trajektórii umenia a kultúry, ale aj – v individuálne rozličnej miere – zreteľným či menej zreteľným pokračovaním socialistického realizmu. V každom prípade je však Boris Groys jedným z najlepších znalcov ruskej avantgardy, ruského života, mediálnym arbitrom elegancie a jedným z kľúčových predstaviteľov filozofickej línie toho, čo on sám nazval zjazykovaním spoločnosti. Bol som však zvedavý najmä na to, ako v knihe odpovie na fakt, že takmer dvadsať rokov po roku 1989 dochádza vo viacerých východoeurópskych a stredoeurópskych štátoch k revivalu komunizmu bez komunizmu. Groysova odpoveď je – akože ináč – paradoxná a diferujúca. Skúsim ju preložiť z jazyka intelektuálnych pávích očiek do jednoduchého politického jazyka. Groys používa v podstate Heglovu dialektiku, odetú do nového marketingového hávu. Na rozdiel od mnohých intelektuálov, ktorí rolu peňazí a intelektuálneho trhu zahmlievajú, alebo nepriznávajú, Groys sa nonšalantne hlási k role filozofa na trhu a robí si knihou do značnej miery reklamu. Zo zistenia, že rola slov je v dnešnej spoločnosti dôležitejšia ako rola peňazí, vyvodzuje, že filozofia je inštitúcia, ktorú by bolo treba ako garanta z jazykovania rozšíriť do celej spoločnosti.
Reálny výťažok jeho ľahkonohého tanečného uvažovania je v politickej rovine pomerne skromný a dá sa zhrnúť do dvoch tvrdení. Groys sa domnieva, že zmeny koncom osemdesiatych a začiatkom deväťdesiatych rokov urobili samotné komunistické strany, lebo sa cítili mocensky bezpečne a boli si isté, že v rámci dialektickej negácie treba výstavbu komunizmu previesť na výstavbu kapitalizmu. Tomuto postoju sa v kartách hovorí dodatočná intuícia a na základe vlastnej skúsenosti môžem povedať, že súdruhovia neboli nositeľmi celého pohybu a ich moc sa zrútila ako domček z karát (iná vec je, že sa na celý pohyb dokázali veľmi rýchlo adaptovať).
Druhá téza je čiste dialektická. Groys na jej základe prichádza k jedinému vysvetleniu, že po negácii dochádza teraz k negácii negácie a v tom spočíva dôvod dnešnej moci neokomov. Nie je to veľmi uspokojivé vysvetlenie, aj keď má v sebe zabudovaný predpoklad, že po negácii negácie bude dialekticky nasledovať negácia negácie negácie. Boris Groys svojou úvahou potvrdzuje neuspokojivosť dialektických vysvetlení ako takých, aj keď ich zabalil do nikdy sa nekončiaceho radu diferencií. Okrem toho je jeho úvaha neuspokojivá aj preto, že v nej fatálne chýbajú také slová, ako ľudská dôstojnosť, zodpovednosť, sloboda.
Groys vníma polovicu sveta, ktorá sa skladá z ľavicových liberálnych intelektuálov (to nie je nálepka, ale Groysova sebaidentifikácia) a komunistov, s ktorými vedie svoj spor. Zdá sa mu, že tento spor je večným perpetuom mobile, pri ktorom si len obe strany vymieňajú ad infinitum tanečné pozície.
Groys práve preto tvrdí, že teraz je rad na komunistoch, aby budovali kapitalizmus na svoj komunisticky homogenizačný spôsob, ktorý sa tak nápadne podobá na zákryt. Je však trochu ľahtikársky, ak si myslí, že vec vyrieši tak, že premenuje strašidlo komunizmu na zombie. Ale čo keď kalter Krieg nie je tak definitívne za nami, ako sa domnieva Groys? Podľa jeho vlastnej dialektickej teórie sa totiž práve nachádzame vo fáze negácie negácie studenej vojny.
Autor je literárny vedec, profesor Humboldtovej univerzity v Berlíne a prezident KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 20/2007 dňa 14. mája 2007.
