Takmer vždy sa usmieva. Dokonca aj vtedy, keď rekapituluje svoj život, v ktorom nebolo núdze o vyhadzovanie zo školy i z práce či ponižujúce živorenie. Človek dobrých mravov a dobrej nálady. Kornel Földvári.
.vy ste známy knihomoľ a váš byt je plný kníh. Ako sa stalo, že ste tak podľahli čítaniu?
Mama bola celkom slušná čitateľka, mala svoju skriňu s knihami. Aj nám deťom kupovali knihy. Otec to toleroval, ale keď som urobil v jeho očiach niečo neodpustiteľné, povedal: Všetky tie blbosti máš z kníh. Čím chceš byť, keď vyrastieš? Kovbojom? Veď to je kraviar. Ja by som, naopak, bol rád kovbojom, ale smojimi okuliarmi a veľkým zadkom by som sa na koni nevynímal najlepšie. Tak som o nich aspoň vášnivo rád čítal.
.čo ste v detstve čítali?
Niekedy v prvej triede som dostal Cooperovho Lovca jeleňov, ktorý sa vtedy v staroslovenskom preklade volal Zverobijca. A rozprávky som už viac nechcel čítať. Najmä mayovky ma rozhodujúco ovplyvnili. Keď som prvýkrát čítal Maya, jeho príbeh odkiaľsi z Tahiti, tak ma to rozrušilo, že som – a to nezveličujem – dostal horúčku. May ma doviedol k bráne svetovej literatúry, hoci sám do nej nevstúpil. Nie je to spisovateľ na Nobelovu cenu, ale je veľmi potrebný, vie naučiť mládež čítať. May mi ukázal dvere do literatúry a ja som ich otvoril. A našiel som Dumasa, Balzaca či Gogoľa. Gogoľ dodnes patrí medzi mojich obľúbených autorov a aj dnes, keby som išiel na opustený ostrov, vzal by som si Gogoľa.
.váš otec mal v Trenčíne zlatníctvo. Boli ste rozmaznaný zlatníkov synček s guvernantkou a vlastnou izbou?
Ani náhodou. Môj otec vyšiel z biednych pomerov, bol polosirotou, jeho matka dostala po smrti svojho muža – železničiara trafiku a sama vychovávala dvoch chlapcov. Otec sa vyučil za hodinára a vypracoval sa sám, ale ostal skromný, a tak držal aj nás. Mal silný sociálny cit, podporoval štrajkujúcich, dokonca aj komunistickú stranu, roky inzeroval v Pravde chudoby.
.iste chcel mať zo svojho jediného syna nasledovníka. Čo hovoril na to, že ležíte v knižkách?
Samozrejme, rodičia chceli, aby som vyštudoval niečo praktické. Ja som sa chcel venovať iba literatúre a bojoval som s nimi, že chcem študovať na filozofickej fakulte. Veľmi mi pomohlo, že sme robili psychotechnické testy a vyšlo mi, že som výrazne humanitný typ. A keď počas oktávy otcovi poštátnili obchod, povedal mi: teraz už môžeš ísť aj do riti, teraz je úplne jedno, kam pôjdeš.
.na filozofickú fakultu ste nastúpili v roku 1950 – v najtvrdšom období stalinizmu. Aké to bolo štúdium?
Ešte doma v Trenčíne som si predstavoval, že budem chodiť na prednášky o dejinách literatúry a inak budem len sedieť v knižkách, čítať a písať. Ale v škole sme mali samé lahôdky, ako marxistickú estetiku, stalinskú jazykovedu, socialistický realizmus, marxizmus- leninizmus. A veľa gramatických prednášok, čo ma nikdy nebavilo.
.zo školy vás však v treťom ročníku vyhodili. Oficiálny dôvod?
Oficiálne mi na papieri nedali nič, ale povedali mi, že musím zrastať s robotníckou triedou vo výrobe. Pred výmenou peňazí urobili totiž záťah na zlatníkov a zavreli aj môjho otca. A potom v jeden deň vyhodili mňa z fakulty a moju sestru z gymnázia – mesiac pred maturitou. Vyhodili nás aj z bytu.
.mali ste 21 rokov a za sebou takúto skúsenosť. Rozmýšľali ste o tom, aký život máte pred sebou?
Mal som pocit, že sa život končí, že nemôžem existovať bez fakulty, bez prednášok, bez kníh. A potom som zistil, že môžem.
.dúfali ste, že socializmus rýchlo padne?
Nie, v to som nedúfal. Ale naša rodina mala dlhoročný tréning, lebo už za slovenského štátu sme si užili svoje. Naše problémy sa začali vlastne už v roku 1938, keď k nám prvýkrát prišli na domovú prehliadku.
.nechceli ste z tejto krajiny emigrovať?
Nie, mal som tu rodičov, sestru, strýka a boli sme rodina, ktorá držala vždy spolu.
.verili ste v socializmus?
Ak to bola viera v socializmus, pramenila vo Voskovcovi a Werichovi. Ich platne sme zbožňovali a keďže spievali proti Hitlerovi, zdalo sa nám logické, že Rusi sú tí správni – veď proti nemu bojovali. Zo začiatku to nevyzeralo tak zle, aj prvá vlna miestnych komunistov bola ešte pomerne slušná. No tých veľmi skoro odstavili. Ale v päťdesiatom treťom som neuvažoval nad perspektívami, iba nad najbližšími krokmi. Potreboval som z niečoho žiť, niekde bývať.
.aké bolo to zrastanie s robotníckou triedou?
Mal som nastúpiť v Kovosmalte v Trnave, ale tam pre mňa nemali miesto. Po výmene peňazí museli všade prepúšťať ľudí. Bol som na dne. Mal som usporených 1000 korún, za ktoré som po výmene peňazí dostal 74 korún. Nemal som z čoho žiť, a tak som v čase obeda chodieval na návštevy k známym. Bolo to trápne a pokorujúce. Potom som si našiel robotu v Starej Turej, robil som pri sústruhu. S mojimi ľavými rukami (smiech).
.po pár mesiacoch vás odviedli k Pomocným technickým práporom (PTP).
Pamätám si na cestu vlakom. Vôbec sme nevedeli, kam ideme. So mnou sedel v kupé chlapec, príslušník akejsi cirkvi, nedovoľujúcej obliecť si uniformu, na ktorej sú meče. Ja som mal srdce v krku a on bol pokojný, ako keby bol na školskom výlete. Jedol rožok, sledoval z okna krajinu a hovoril: Mňa tam určite na dva roky zavrú… Vieru, ktorá mu dávala silu, som mu závidel.
.čo ste robili u pétepákov?
Prvý rok som robil v uhoľnej bani na Kladensku. Šesťsto metrov pod zemou, hoci lekárska komisia ma zaradila na práce na povrchu. Mal som osem dioptrií na ľavom oku. Ale v tej bani boli s nami aj chlapci, ktorí neboli celkom normálni, do PTP odviedli aj takých chudákov, a tí to znášali oveľa horšie. V bani bolo aspoň teplo, takže som sa nehneval, že som pod zemou. Po desiatich mesiacoch ma lekár prikázal preveliť. Robil som na stavbe, a potom ma šibli na Šumavu. To bolo horšie ako v bani. Čistili sme kôru zo stromov na polomoch, ale nevedeli sme to robiť. Bolo tam veľa ťažkých úrazov. Po dvoch rokoch nám prečítali rozkaz, že budeme slúžiť ešte rok. To bolo hádam najhoršie, veď chlapci už strihali meter.
.vy ste to ako prijali?
Bol som v strašnom stave, čítal som vtedy Zločin a trest a všetko sa mi to v hlave poprepletalo. Keď som sa ráno zobudil, nevedel som, kto zabil tú starenu – či Raskoľnikov, alebo ja. Ale o dva mesiace nás pustili domov.
.po niekoľkých mesiacoch v Kultúrnom živote ste prešli do Mladej tvorby, ale rýchlo vás z nej v roku 1957 vyhodili. Ďalšie sklamanie?
Ďalší moment, keď som mal pocit, že už ďalej nemôžem. Bol som ponorený do tej roboty. To nebolo zamestnanie, ale životný štýl.
.ako ste sa dostali do Kultúrneho života? Nedoštudovaný, politicky nespoľahlivý?
Kamarát o mne povedal Mňačkovi, ktorý vtedy viedol Kultúrny život. Rozhodol sa, že to so mnou skúsi – pod jednou podmienkou: nesmel som vyplniť nijaký kádrový dotazník. Prijal ma bez jediného papiera.
.to bol odvážny krok, nie?
Isto, ale myslím si, že podstatná časť tých svinstiev za socializmu sa odohrala preto, že nikto nemal chuť niesť za niečo zodpovednosť. Väčšina ľudí sa bála.
.Mňačko bol prominentný novinár a spisovateľ. Mal však za sebou aj pamflet o Žingorovi, ktorý prispel k tomu, že Žingora obesili.
Ja som Mňačka videl ako spontánneho človeka, v podstate veľmi dobrého. Aj on patril ku generácii ľudí, ktorí prišli z Povstania či z koncentráku a „zblbli“. Boli presvedčení, že treba postupovať tvrdo a zásadne. Ale potom to na ňom ležalo ako balvan. Snažil sa prakticky až do smrti pomáhať a naprávať krivdy. Vždy som ho vnímal pozitívne. A nielen preto, že mi dvakrát zásadne vstúpil do života tým, že mal odvahu dať mi príležitosť. Keď bol druhýkrát šéfredaktorom Kultúrneho života, tak do jeho kancelárie chodili zástupy ľudí v núdzi, viac ako do prezidentskej kancelárie.
.bol takým ombudsmanom?
Áno, on sa naozaj snažil intervenovať, pomôcť, odčiniť zlo. Vybavoval ľuďom rôzne dôležité veci, dokonca šiel aj za Štrougalom do Prahy, keď bolo treba niečo vybaviť. Považujem za hyenizmus, keď sa len tak bez komentára citujú tie nehoráznosti, čo popísal a ktoré aj on sám považoval za strašné a usiloval sa ich odčiniť. Podobne ako Juraj Špitzer. Nehovorím, že sú to čistí čítankoví hrdinovia, ale aj oni majú právo na vývoj, maximálne sa snažili odčiniť, čo spôsobili.
.kultúrny život je dnes legendou, na jeho redakcii visí aj pamätná tabuľa…
…áno, ako na masovom hrobe (smiech).
.ako to tam fungovalo?
Bol to výborný pocit, už nikdy som také zamestnanie nezažil. Pracovali tam rozliční ľudia, s rozličnými názormi i túžbami, ale boli k sebe priateľskí a mohli si dôverovať.
.kultúrny život bol čímsi viac, neboli to iba noviny. Cítili ste to aj vtedy tak?
V tých novinách o niečo išlo – a dobrí šéfredaktori boli pre to ochotní prijímať aj stranícke tresty. Ja som sa za literárnu rubriku vždy ako pes bil o priestor v novinách. Ale pochopil som, že viac ho potrebuje skvelá garnitúra publicistov, ktorí sa pokúšali presadiť do novín veci spoločensky závažné. Pokúšali sa naprávať nespravodlivosti a útočiť na tých, čo ich spôsobili. Pamätám si na besedu pred výstavbou Mosta SNP. Roman Kaliský zohnal smotánku stavbárov a architektov a tí poukázali na nezmyselnosť toho, že si búrame Staré mesto. Všetci sa proti tomu postavili. Besedu sme prepísali a text šiel na tlačový dozor. Nevyšiel z nej ani riadok.
.v roku 1968 ste boli zástupcom šéfredaktora. Od apríla ste pracovali bez cenzúry. Aké to zrazu bolo?
To bol najhorší rok. Bolo mi jasné, že Rusi číhajú na to, čo sa napíše. Ich zaujímali najmä slová. A tak sme museli zvažovať. Máme už v čísle tri ostré materiály proti straníckym funkcionárom. A dostal som ďalší dobrý článok. Máme ho tam dať a rozpáliť atmosféru dobiela, alebo ho odložiť? Ale čo keď už ďalšie číslo nevyjde? Zem sa už tichučko chvela.
.aký bol ten koniec?
Dňa 21. augusta som bol práve v Ružbachoch na dovolenke a týždeň som sa odtiaľ nevedel dostať do Bratislavy, nedalo sa ani telefonovať. Keď som sa vrátil, vydali sme ešte jedno číslo, ktoré rozzúrilo súdruha Husáka, lebo mu ním ruský generálny konzul búchal do stola.
.ešte ste zažili krátke obdobie ako riaditeľ Divadla na Korze.
Áno, aj odtiaľ ma vyhodili. To bol tretí „vyhadzov“. Vtedy som mal pocit, že sa môj život končí.
.mysleli ste si, že okupácia bude trvať dlho?
Rátal som s tým, že zas nebudem štyri či päť rokov môcť robiť svoju robotu. Hovoril som si, to sa ešte dá vydržať. Ale ani najväčším fantastom, ani tým komunistickým, neprišlo na um, že to bude dvadsať rokov.
.neskončili ste ako robotník ako mnohí pražskí disidenti. Boli ste úradníkom v LITE. Na Slovensku bola normalizácia možno láskavejšia, možno zradnejšia. Prečo to tak bolo?
Ja by som bol najradšej maľoval na cestách dopravné značky, tie zebry a podobné. Ale všetky moje ľavé ruky mi zabraňovali, aby som robil manuálnu prácu. Roman Kaliský si spravil aj nejakú murársku špecializáciu, Rudo Olšinský vŕtal studne. Mne by bolo príjemné pracovať rukami, lebo tam máte celý mozog pre seba, môžete si rozmýšľať. Na úradníckom mieste sa to nedalo. Dostal som sa tam síce do úplne mladej partie, čo bolo fajn, ale tá robota bola úmorná. Ubíjala ma, ohlupovala.
.čiže ste nemali až takú chuť písať?
Bol som najmä novinár. Napísal som zopár poviedok, no smoliť si recenzie do šuplíka mi pripadalo nezmyselné. Viete, toľkokrát ma vyrazili, že mi už chýbalo zdravé sebavedomie. Zas ma nechcú, tak idem… Mal som už na zadku taký mozoľ, že keď ma vykopávali, tak tam ten opätok presne zapadol. Nemal som sebavedomie na to, aby sa zo mňa stal veľký disident.
.kto vám je z vašich známych, priateľov najbližší?
Mám zopár kamarátov, s ktorými je mi dobre: Janovic, Paľo Vilikovský, Dušek… Dnes sú to najmä mladí ľudia. Som veľmi rád, že nám je spolu fajn. Začal som unikať k tým mladším vo chvíli, keď moji vrstovníci začali rozprávať, aké auto si kúpia, akú chalupu, ako si zariadia byt. A mňa to akosi nezaujímalo, do bytu som nosil len knihy, takže dnes je z neho sklad. Ale veľmi som priľnul ku generácii 1944 – Milan Zemko, Martin Bútora, Stano Kochan. Rozumiem si aj s deťmi, lebo som značne detinský (smiech). Ale zaráža ma, aký majú dnešní školáčikovia ťažký život.
.prečo si to myslíte?
Vydesí ma, keď čítam, že nejaký žiačik spáchal samovraždu pre vysvedčenie. Ako sa také svinstvo v našej spoločnosti môže stať? Deťom treba veriť. Ja som detstvo prežíval za vojny – v tieni smrti, hoci to znie pateticky – ale mal som v rodine pocit absolútnej istoty a bezpečia. To bolo pre mňa ohromne dôležité. Otec, ako jeho dávny predchodca v jaskyniach, by mal bdieť nad bezpečím rodiny, starať sa, aby nehladovala. Pred rokmi sa mi kolega sťažoval, že mu deti vyčítajú, že nedržal hubu a ony majú preto problémy v škole. Kde sa v nich nabral taký egoizmus? Veľmi som si vážil Romana Kaliského práve za to, že mal svoju starosvetskú patriarchálnu predstavu o rodine. Páčilo sa mi, keď tvrdil, že rodina musí spolu znášať všetko zlé aj dobré.
.nedávno ste oslávili 75 rokov. Nemali ste pocit, že k vám bol osud dosť nespravodlivý?
Necením sa až tak vysoko, že by bolo potrebné so mnou nejako zvláštne zaobchádzať. Každá generácia má svoj kríž, ktorý si musí odniesť. Pozrite sa, môj otec zažil prvú svetovú vojnu, z ktorej si doniesol ťažkú maláriu, zažil hrozné roky slovenského štátu, keď zachraňoval rodinu, zažil basu v päťdesiatych rokoch. Odskákal si to viac ako ja. Neviem si ani predstaviť, ako zvládol niektoré veci.
.počas nášho rozhovoru spomínate na otca veľmi často. Bol to najdôležitejší človek vášho života? Najviac vás ovplyvnil?
Teraz ste ma zaskočili, neuvedomujem si to. Mal som otca veľmi rád, ale nerozumeli sme si. S otcom som viedol kruté polemiky, on stieral moju nepraktickosť, moju nemožnosť, popudzovalo ho všetko, čo som robil. Ja som mal výhrady k jeho konzervativizmu, k jeho skeptickým názorom. Otec zomrel, keď som mal tridsať. Keď mi prvýkrát zmerali pred päťdesiatkou tlak a pätnásť mesiacov som sa liečil, ležal som v nemocničnej posteli a myslel na otca: veď skoro vo všetkom mal vlastne pravdu. A do rána som ho odprosoval za fúru vecí. A mal som hrozný pocit z toho, že si to už nikdy nebudeme môcť povedať a že teraz by sme si rozumeli.
.vy napriek nepriazni osudu vôbec nepôsobíte zatrpknuto. To sa vám ako podarilo?
Viete, strašne ľutujem kamarátov, ktorí zatrpkli. Majú otrávený život. Ja nie som šialený optimista, ale som skeptik, ktorý ráta s tým horším, a potom som šťastný, že ma nezrazilo auto, ale len bicykel. Rátam s nepríjemnosťami, aj s tým, že stále niekomu prekážam.
.ale celý svoj príbeh nám rozprávate s úsmevom a rôznymi zábavnými historkami. Hoci taká „sranda“ to asi nebola. Čím to je?
No lebo to už mám za sebou (smiech). Človek potrebuje sebairóniu, musí mať v sebe akési zmenšovacie sklo, aby si nemyslel, že je najdôležitejší. Svoje životné motto som vyčítal zo šlabikára. Sedliak išiel na trh s kanvou mlieka. Zdalo sa mu, že toho mlieka je tam málo, tak dolial vodu z potoka. A s ňou aj dve žaby. Jedna povedala: to je koniec, odtiaľto sa nedostaneme, prestala sa hýbať a utopila sa. Druhá verila na nejaké východisko, a tak neprestávala šliapať. Keď sedliak otvoril kanvu, sedela na hrudke masla, ktorú umútila. Ja mám žabí inštinkt – to šliapanie.
Rozhovor bol publikovaný v týždenníku .týždeň 14/2007 dňa 2. apríla 2007.
Kornel Földvári. Narodil sa v roku 1932 v Trenčíne. V roku 1953 ho vylúčili z Filozofickej fakulty UK, pracoval v Starej Turej a narukoval k PTP. Pôsobil v Mladej tvorbe a v Kultúrnom živote. Vyše roka bol riaditeľom Divadla na Korze. Dvadsať rokov normalizácie prežil ako referent v LITE bez možnosti písať a prekladať. Po roku 1989 bol námestníkom ministra kultúry. Vydal niekoľko knižiek (Netypické príbehy, O stručnosti, Príbehy z naftalínu, Svet pre dvoch, Päťadvadsať, O karikatúre). Tohto roku dostal prestížnu Cenu Dominika Tatarku.
