Pri prezentácii knihy rozhovorov Jána Štrassera s Františkom Mikloškom Rozhovory o dobe a ľuďoch zaznel nasledovný príhovor Petra Zajaca, dlhoročného priateľa obidvoch autorov rozhovorov.
Na tom mieste knihy, kde sa zvykne Ján Štrasser pýtať na osobné veci, František Mikloško hovorí: „Mám veľmi rád život. Rád pozorujem ľudí. Mám rád živé situácie, kde sa dá uplatniť humor, irónia, ktorej súčasťou je sebairónia. No na druhej strane je už od detstva dôležitou súčasťou mojej existencie samota.“ A o pár strán dodáva: „Nechcel by som žiť nijaký iný život. Ak som v živote urobil aj niečo dobré, tak len vďaka tomu, že som žil práve tak, ako som žil.“ Spojenie života v rozličných obmenách: (Mám veľmi rád život – Mám rád živé situácie – Nechcel by som žiť nejaký iný život – Ak som urobil v živote aj niečo dobré – len vďaka tomu, že som žil, ako som žil) sa tu opakuje šesťkrát. Vyjadruje jeho základné existenciálne naladenie. Možno ho vyznačiť vierou, rodinou, priateľstvom a manželstvom.
Ak František Mikloško hovorí, že už v detstve prežíval vieru, lebo tak to „cítila jeho detská duša“ a „vďaka nej nikdy v živote nezažil nejakú vážnu krízu viery vo vzťahu k Pánu Bohu“, cítime, čo znamená veta „viera je dar“. František Mikloško je jej živým svedectvom. Táto spontánna, v cirkvi ukotvená viera ho však vedie aj k tomu, že nie je slepý k falošnej zbožnosti, je imúnny k okázalým prejavom úcty voči cirkevným autoritám, odolný k vyžadovanej hierarchickej poslušnosti, ale aj k sebapovyšujúcej sa samoľúbosti. Preto bol vždy „ovečkou s väčším zvoncom“.
Ten, kto pozná Ferove rodinné anekdoty, vie, že jeho vzťah k rodine má aj iné, humornejšie fazety než tie, ktoré opisuje v knihe rozhovorov. V knihe však potom vyvstane oveľa markantnejšie to najdôležitejšie – hlboký vzťah k matke, jemne beťársky vzťah k otcovi, rešpekt k druhej otcovej manželke, ktorú nazýva tetou, čím len vyjadruje odlišnosť svojho vzťahu k nej a k matke, vzťah k sestre a bratom, kde je pre mňa rodinnou skalou brat Marián a jeho starootcovský vzťah k vnukovi Maťovi.
O svojich priateľstvách hovorí najlepšie sám Fero. Pre mňa je najdôležitejšie, že nech mu ktokoľvek z jeho „starých kamarátov“ občas dohovára, alebo sa ho pýta: „Ako sa môžeš priateliť s tým alebo oným“, podľa toho, kto to hovorí a o kom je reč, Fero ostáva verný; v tejto veci naozaj nie je nestály.
Manželstvo: Ferovi to trvalo dlho. O tom sa vo fajnových rodinách nehovorí, tak ako sa v nich nehovorí o rozdiele medzi druhým a tretím miestom v prezidentských voľbách. Ale napokon vplával aj do tohto životného prístavu. Manželstvo bolo pre Fera Mikloška iniciačným zážitkom lásky. Tak trochu tajuplnú vetu, že jeho žena Janka ho vlastne v živote zachránila pred poblúdením, beriem veľmi vážne a ako tajomstvo, ktoré má ostať len medzi nimi dvoma.
František Mikloško je vo svojej podstate učiteľom. Má to napokon v rodine. Učil kaderníčky a záhradníčky a môžem doložiť, že zrejme učil matematiku dobre, lebo jedna z nich, ktorá si neskôr založila kadernícky salón, si naňho ešte po rokoch spomína ako na dobrého učiteľa. Zaslúžil sa o vydávanie nového Slovníka slovenského jazyka, Encyclopædiu Belianu a Knižnicu slovenskej literatúry. Zakladal domáce galérie. Pomáhal na svet výstavám priateľov zo skupiny A-R, keď to ešte nebolo samozrejmé, ale riskantné, a organizoval im monografie, pričom sa nikdy netváril ako nabob. Vydal asi všetkých kresťanských autorov slovenskej literatúry a s pýchou mi venoval dokonca aj knihu Jána Dafčíka Bača, máme porobenô. Nevydal ju síce on, ale fascinovala ma tým vokáňom na konci.
Z tohto životného základu, ktorý dal Františkovi Mikloškovi životný kompas, vyrastalo v živote všetko, čo urobil. A treba povedať, že človek, ktorý toho urobil toľko, si môže pokojne povedať, že nie je lenivý. Jeho život určuje kontinuita základnej línie. Jej svedectvom je reťazec tajná cirkev – sviečková manifestácia – november 1989 – najvyššia ústavná funkcia na Slovensku – dlhoročná parlamentná činnosť. Našou spoločnou hviezdnou hodinou bol november 1989 a aj ja som presvedčený, že sa nám podaril. Áno, sú aj iné príbehy, plné zlomov a premetov, stratených synov a obrátených hriešnikov, štréberov a nepoctivcov, túžiacich po úspechu, takých je na Slovensku mnoho. Životný príbeh Františka Mikloška je ojedinelý svojou jedinečnosťou.
František Mikloško má rád Slovensko, aj keď vie, čo to znamená byť „taký slovenský človek“ a spolu s Ľudovítom Štúrom aj to, že Slovensko sa ťažko dokáže dostať od jednotlivosti k pospolitosti. Pri príbehoch, akým je ten Migašov, ktorému vybavil aj s „mamušou“ prijatie u pápeža Jána Pavla II., sme, pravdu povediac, neveriacky krútili hlavami, ale Fera to v jeho ťažko uchopiteľnej kombinatorike nikdy nezmiatlo. Povedal však o Slovensku tri zásadné vety: 1. Že sme ako národ založení rodinne, čím prežijeme ako sila, ale bráni nám to mať zmysel pre niečo vyššie. 2. Že sme v celých našich dejinách nič poriadne nevyriešili a nemáme vôľu otvárať minulosť a vyrovnávať sa s ňou. 3. Že si o sebe myslíme, že sme národ, ktorému sa v dejinách najviac ublížilo. Takto môže vidieť svoj národ naozaj len ten, kto ho má rád.
František Mikloško žije ako človek viery vnútorne šťastný život. Základom jeho viery je citlivosť. K holokaustu, voči slabým, voči ľuďom na úteku pred násilím a zabíjaním. Ona ho zblížila s Róbertom Bezákom a zbližuje s pápežom Františkom. Nenaháňa sa za úspechom, veci k nemu prichádzajú zdanlivo samy, ale to ich len on priťahuje ako magnet. Tí, čo s ním boli, boli šťastní s ním, tí, čo od neho odišli, nepochodili.
Jednou zo základných tém rozhovorov je túžba „podať svedectvo“. To spojenie má uňho dva významy. Pod tým prvým máme spravidla na mysli vysloviť, zaznamenať a uchovať v pamäti osobné svedectvo o sebe a o dobe, ktorú žijeme a v ktorej žijeme. Druhý význam je existenciálny. Je tým, o čom svedčíme svojím životom. Podať svedectvo znamená u Mikloška nielen svedectvo o jeho a našom živote, ale aj svedectvo jeho vlastným a naším životom. Oba významy nemožno od seba oddeliť, spájajú ľudský a životný rozmer jeho bytia.
Skúsme tento základný rozmer pomenovať. František Mikloško je spravodlivý. To nie je hodnosť ani vyznamenanie, merateľné pohármi hríbikov. Nemá hmotnú povahu. Vždy, keď sa mal rozhodnúť medzi svetskou slávou a spravodlivosťou, František Mikloško pochopil, „že to, čo chce robiť a žiť, neznesie kompromisy“ a rozhodol sa pre spravodlivosť. V tom je jeho životný príbeh, ako ho čítame v rozhovoroch s Jánom Štrasserom, výnimočný. Vďaka patrí obom, lebo na to, aby mohla vzniknúť takáto kniha, sú nevyhnutní dvaja – ten, ktorý sa dobre pýta, a ten, ktorého život je dobrou odpoveďou.
Autor je literárny vedec a prezident KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 16/2016 dňa 18. apríla 2016.
