Ak ste sa v období rokov 2001 až 2010 zúčastnili na nejakej konferencii, ktorá sa akýmkoľvek spôsobom týkala Európskej únie alebo európskej integrácie, nepochybne aspoň jeden rečník aspoň jedenkrát spomenul Lisabonskú tragédiu. Pardon, stratégiu. Podľa nej sa Európska únia mala stať do roku 2010 „najkonkurencieschopnejšou a najdynamickejšou znalostnou ekonomikou schopnou udržateľného hospodárskeho rastu so zvýšeným počtom a kvalitou pracovných miest a väčšou sociálnou súdržnosťou“.
Ak ste sa na podobnej konferencii zúčastnili tento rok, s rovnakou pravdepodobnosťou blížiacou sa istote sa aspoň jeden rečník aspoň jedenkrát (ale veľmi pravdepodobne viac rečníkov viackrát) zmienil o stratégii Európa 2020, ktorej cieľom je, aby sa EÚ „v meniacom sa svete stala inteligentnou, udržateľnou a inkluzívnou ekonomikou. Tieto tri vzájomne sa posilňujúce priority by mali pomôcť EÚ a členským štátom poskytnúť vysokú úroveň zamestnanosti, produktivity a sociálnej súdržnosti.“ O Lisabonskej stratégii (alebo agende) s najväčšou pravdepodobnosťou nepadla ani zmienka.
Hľadal som na webstránke Európskej komisie informáciu, o koľko to Európska únia v roku 2010 predbehla USA a Japonsko, ale nejako nie a nie tú radostnú správu nájsť. Tak som začal gúgliť. Ale vygúglil som len spoločný článok švédskeho predsedu vlády Fredrika Reinfeldta a švédskeho ministra financií Andersa Borga, v ktorom v júni 2009 skonštatovali: „Aj keď sa urobil pokrok, musíme povedať, že Lisabonská agenda, už s iba jedným rokom, ktorý ostáva do jej vyhodnotenia, bola zlyhaním“.
Zdalo by sa, že Európska únia bude musieť oprášiť starý vtip o tom, že USA a Japonsko v technológii a ekonomike nedobehneme, ani keby nám bežali v ústrety, ale eurobyrokrati prišli s oveľa kreatívnejším riešením. A tak sa občania EÚ môžu tešiť z novej stratégie, ktorá tentoraz bez zahanbenia Lisabonu či inej európskej metropoly nesie názov Európa 2020, a počas najbližšej dekády bude na nás vyskakovať odvšadiaľ, možno aj z chladničky.
My, eurorealisti, síce môžeme mať pocit, že novú stratégiu dvadsať-dvadsať vymysleli súdruhovia v Bruseli len preto, aby sa čím skôr zabudlo na ten malér s Lisabonskou stratégiou, ale eurooptimisti môžu ďalších desať rokov pokojne spávať a snívať o tom, že v roku 2020 bude 75 percent Európanov vo veku 20-64 rokov mať zamestnanie, 40 percent Európanov vo veku 30-34 rokov bude mať vysokoškolské vzdelanie a 3 percentá HDP Európskej únie bude investovaných do výskumu a vývoja. Podobne ako Nikita Chruščov sníval o tom, že Sovietsky zväz rýchlo dobehne a predbehne USA v poľnohospodárskej aj priemyselnej produkcii.
Už to vidím, ako únia znižuje výdavky na spoločnú poľnohospodársku politiku, aby mohla tieto finančné zdroje presunúť do oblasti výskumu a vývoja a inovácií. No čo, v najhoršom prípade euroúradníci dovtedy vymyslia nejakú Agendu 2030 alebo Aténsku stratégiu (alebo inú grécku tragédiu v duchu najlepších helénskych štatistických tradícií).
A tak v duchu starého monarchistického hesla „Zomrel kráľ, nech žije kráľ!“ môžeme radostne a eurooptimisticky zvolať „Lisabonská agenda je mŕtva, nech žije stratégia Európa 2020!
Autor je analytik KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 06/2011.
