V decembri minulého roka schválila vláda SR zákon o ochrane druhov voľne žijúcich živočíchov a voľne rastúcich rastlín reguláciou obchodu s nimi. Zákon predstavuje normu, ktorá zásadným spôsobom reguluje právo na vlastníctvo tohto typu rastlín a živočíchov: počnúc byrokratickými požiadavkami pre chovateľov (napríklad len vedenie evidencie živočíchov a rastlín požaduje oveľa viac informácií, než sa vyžaduje u evidencie občanov) až ku širokým kompetenciám príslušných úradov na vydávanie povolení na chov, vývoz a dovoz týchto organizmov. Typickým príkladom pokrivenia spravodlivosti je i nerovný prístup k ich vlastníctvu. Niektoré podmienky vlastnenia a transportu týchto exemplárov sa totiž nevzťahujú na špeciálnu kategóriu “vedci” (a vedecké inštitúcie), teda pre vysokoškolsky vzdelaných ľudí s desaťročnou praxou v odbore. Vedeckou inštitúciou pritom môže byť akákoľvek právnická osoba, ktorá má v zriaďovacej listine alebo v štatúte uvedenú vedeckú činnosť…
Vykonávanie niektorých ustanovení tohto zákona upravuje vyhláška, ktorá bola na prelome rokov v pripomienkovom konaní. Presunutie veľmi dôležitých podrobností evidencie a držby organizmov na vykonávaciu vyhlášku naznačuje snahu ministerstva životného prostredia presadiť svoj pohľad na problém. Okrem množstva zbytočných regulácií (napríklad požadovania označení živočíchov podľa DNA) spôsobil závažný spor najmä paragraf, ktorý navrhuje zakázať držbu viacerých nepôvodných druhov (tzv. hybridov), predovšetkým radu sokolotvarých.
Proti tomuto rozhodnutiu, ktoré navyše nepožaduje ani európska legislatíva, ostro namietajú zástupcovia záujmových združení sokoliarov, poľovníkov, chovateľov ohrozených druhov i ministerstvo pôdohospodárstva. Argumenty nesúhlasiacich združení sú pritom presvedčivé a veľmi jasné. Návrh totiž vychádza len z hypotetického predpokladu, že neúmyselný únik niektorého z dovezených hybridov môže ohroziť pôvodný genofond populácií, čo by mohlo negatívne ovplyvniť štruktúru, reprodukčné schopnosti a mať za následok nepriaznivý stav populácie pôvodných druhov. Veľmi podobným spôsobom odmieta zákaz držby aj ministerstvo pôdohospodárstva.
Ochrancovia prírody na ministerstve považujú hybridizáciu, teda miešanie nepôvodných druhov sokolov, za “ekologické nebezpečenstvo pre voľne žijúce pôvodné druhy živočíchov a rastlín”. V skutočnosti však hybridizácia nie je vôbec výnimočným javom a vo voľnej prírode, u voľne žijúcich živočíchov, k nej dochádza neustále a bez kontroly štátu. Podľa sokoliarov totiž aj v divo žijúcich populáciách je miešanie jedincov, plemien a druhov úplne samozrejmé, takže génový fond sa musí vždy považovať za dynamický faktor v mnohých smeroch alebo aj za “mixovací hrniec”. Hybridy sokolov sú uvádzané ako bežný a prirodzený jav i v mnohých vedeckých štúdiách.
Veľké množstvo rastlinných druhov v našom okolí tvoria hybridy a nepovažuje sa to za závažnú environmentálnu ujmu. Stovky opustených hybridných psov sa objavujú na našich uliciach a tisíce podobných strážia obydlia ľudí na Slovensku. Ani v tomto prípade nemajú “psíčkári” zďaleka také obmedzenia a povinnosti ako sokoliari. V prípade “hybridných” foriem človeka (teda “rasovo zmiešaných” ľudí) je to dokonca – a celkom správne – považované za prirodzený jav a tí, ktorí by zákaz miešania rás požadovali, by sa zrejme vystavili hrozbe trestného stíhania za šírenie rasovej nenávisti. Prečo potom hybridy sokola považujú štátni byrokrati za problém?
Zdá sa, že hlavný problém spočíva v extrémizácii pohľadov na ochranu prírody zo strany environmentálneho establishmentu na Slovensku. Ten celkom bezdôvodne zavádza neefektívnu reguláciu v chove, dovoze a vývoze voľne žijúcich živočíchov a rastlín. Toto však už nie je pohľad západnej civilizácie založenej na kresťansko-judaistických tradíciách, v ktorej má byť človek slobodným a zodpovedným správcom prírody, ale pohľad ľavice, v ktorej vnímaní je človek nežiadúci živel v prírode a nepriateľ životného prostredia, ktorému je potrebné mnoho činností zakázať. V tomto prípade na to doplatila historická, kultúrna a prospešná tradícia sokoliarstva, ale i chovu mnohých ďalších živočíchov. Čo bude ďalej?
Autor je analytik Konzervatívneho inštitútu
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 01/2005
