Jana Langoša som poznal ešte predtým, než som ho spoznal. Boris Lazar, ktorý inak vynikal pohŕdavou iróniou voči všetkému okolo seba, mi v osemdesiatych rokoch s úžasom rozprával o skupinke ľudí z Ústavu technickej kybernetiky. Vyrábali na kolenách robota, neboli členmi ROH a diskutovali o veciach, ktoré boli v rozpore so všetkým, na čom staval vtedajší režim. Zapadali do kartografie ľudí, s ktorými som sa vtedy zbližoval. Jana Langoša a Fera Mikloška som spoznal ako posledných z tejto partie ľudí v novembri 1989 a nemuseli sme si nič hovoriť.
Ako sám raz povedal, na obežnú dráhu ho medzi nás vystrelila jeho žena Gaba. Potom sme spolu prešli všetkým dobrým aj zlým: kooptáciami do Federálneho zhromaždenia v decembri 1989, jeho rozhodnutím odísť na Havlovu výzvu do Prahy na ministerstvo vnútra, krutou porážkou ODÚ vo voľbách v roku 1992 a zánikom Československa, zložitou cestou do Demokratickej strany, jeho voľbou za predsedu strany a jej strastiplnou trajektóriou po voľby v roku 1998, klamstvami, podvodmi a podrazmi, ktoré viedli k pádu Demokratickej strany, k nášmu odchodu a trpkému koncu projektu občianskej pravice (po predvolebnom podvode s DS v roku 2002 som videl Jana jediný raz v živote zúriť).
Posledný raz v živote sme sa stretli v budove Ústavu pamäti národa nad Poľským kultúrnym strediskom. Bol to dobrý rozhovor. Jano našiel pokračovanie svojej životnej misie a s ňou aj vnútornú pohodu. Projekt pamäti národa nadobudol inštitucionálnu podobu a v tom spočívala jeho jedinečnosť: prvý raz v moderných dejinách Slovenska sa rozhodlo, že zachovanie úplnej a neskreslenej pamäti národa nie je len v záujme jednotlivcov, ale celej spoločnosti.
Projekt mal dve tváre. Verejnosť videla len tú vonkajšiu – zverejnené zoznamy spolupracovníkov ŠtB. Obsahoval však oveľa viac, a bolo to neomysliteľne spojené s Janovým vnútorným, transcendentálnym posolstvom o zmysle poznania odvrátenej tváre slovenských dejín dvadsiateho storočia. S jeho osobným presvedčením, že bez skúsenosti a pamäti niet autobiografickej totožnosti jednotlivca ani historickej kolektívnej identity národa. A bez nej ani budúcnosti, lebo tá sa stáva bez skúsenosti a bez pamäti len radom nespojitých prítomností. To bola aj Janova nepriama odpoveď na súčasnú situáciu Slovenska, vzdávajúceho sa kvôli pohodlnému prežitiu vlastnej skúsenosti a pamäti a s ňou aj poctivej budúcnosti.
Ako podstatné vnímam dve posolstvá. Prvé, bazálne konzervatívne, ktorého sa držal celý život, spočíva v hlbokom zmysle pre váhu individuálnej a kolektívnej skúsenosti ako základného stavebného kameňa historickej totožnosti ľudského spoločenstva.
Druhé je výrazom hĺbkového presvedčenia, že skúsenosť a pamäť nemožno vymazať. Aj tam, kde sa ju zahanbení súčasníci pokúšajú zničiť, zanecháva stopy, a preto ju možno rekonštruovať a obnoviť.
Obe posolstvá Jána Langoša vedú aj nás a preto je vecou cti pamätať na ne.
Krleš! Krleš! Krleš!
Autor je prezident KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 07/2006.
