Školská reforma ministra Mikolaja má byť vraj o „premene tradičnej školy na modernú“. Týmto jednoduchým sloganom vydláždil pred rokom cestu novému školskému zákonu a následne zastrešil eurofondové výzvy na predkladanie inovatívnych vzdelávacích projektov, do ktorých sa dnes školy aktívne zapájajú. Znie to dobre, až má človek chuť uveriť, že hoci sa reforma spustila nepripravená, bez nových učebníc a s kopou problémov, Mikolaj má jasno aspoň v tom, čo sa od nej očakáva. Rozbehnuté zmeny majú školám poskytnúť priestor pre nový obsah vzdelávania, moderné vyučovacie metódy a kvalitných učiteľov. Školy vraj stačí iba naštartovať a všetko sa pohne tým správnym smerom.
Vízia je to pekná, Mikolaj sa ňou oháňa pri rôznych príležitostiach, preto je na mieste otázka, čo konkrétne robí rezort školstva pre to, aby sa naplnila? Z ministerstva nám poslali jasnú odpoveď – nič. Okrem mlátenia prázdnej slovnej slamy vôbec nič, napriek tomu, že práve od rezortu školstva očakávajú školy rozumný reformný scenár a pomocnú ruku.
Nikto nič nevie
Minister Mikolaj nestavia nový, moderný vzdelávací systém na zelenej lúke. Už pred ním tu boli zanietení učitelia, ktorí mali chuť, odvahu a trpezlivosť učiť „po novom“. Niektoré inovatívne projekty bežia na školách už po celé roky a viaceré s dobrými výsledkami. Pri spustení tzv. „obsahovej reformy“ sa preto akosi automaticky predpokladalo, že sa nimi rezort školstva bude inšpirovať a ponúkne učiteľom spomedzi tých úspešných isté „vzory“ hodné nasledovania.
Aj z tohto dôvodu nás zaujímalo, nakoľko sa v reformnom procese využívajú skúsenosti z predchádzajúceho obdobia. Úlohou ministerstva školstva je proces overovania inovácií pozorne sledovať, korigovať a vyhodnocovať, ako o tom hovorí príslušný paragraf nového školského zákona (v predchádzajúcom období vyhláška ministerstva školstva). V ideálnom prípade by mal rezort pozitívne výsledky úspešných projektov sprostredkovať ďalším učiteľom, aby z nich mohli čerpať inšpiráciu. Iné opodstatnenie tento nástroj štátnej kontroly inovácií nemá. Pýtali sme sa preto kompetentných na výsledky projektov, ktoré ministerstvo školstva zaradilo do tzv. experimentálneho overovania. Zarazila nás odpoveď – rezort nielenže nevie, ktoré projekty sú úspešné, nevie ani len to, koľko a aké projekty na školách vôbec povolil a v akej fáze realizácie sa práve nachádzajú.
Na našu žiadosť sprístupniť zoznam projektov v experimentálnom overovaní nám ministerstvo školstva odpovedalo tak, že žiadosti vyhovieť nemôže, lebo taký zoznam vôbec neexistuje. Keď sme si pýtali priebežné hodnotiace správy všetkých realizovaných projektov a záverečné hodnotiace správy už ukončených projektov, ministerstvo školstva odpovedalo rovnako – nič z toho zverejniť nemôže, keďže nemá ani len základný prehľad o tom, aké experimenty na školách bežia. Počet škôl, mená garantov projektov, doba experimentálneho overovania – nič z toho nie je na ministerstve školstva systematicky evidované. Zodpovední na naše otázky odpovedali jednou vetou: „Ministerstvo školstva SR ako povinná osoba zoznam všetkých návrhov na experimentálne overovanie na základných školách, ktoré boli schválené Ministerstvom školstva SR v rokoch 1995-2009 v zmysle platnej legislatívy, nemá k dispozícii“.
Iniciatíva učiteľov vyhodená von oknom
Vyšlo najavo, že nielen minister Mikolaj, ale žiaden z „porevolučných“ ministrov školstva nespravil poriadok v tom, čo mohlo slúžiť ako reálny hnací motor modernizácie školského systému. Dlhoročné snahy niekoľkých učiteľov aspoň po troške vnášať nové trendy do slovenského školského systému tak vyšli úplne nazmar. Raz v ňom rástli alternatívne vzdelávacie programy ako huby po daždi, inokedy ich ministerskí úradníci svojvoľne dusili už v zárodku – podľa toho, ktorý z ministrov bol práve pri moci. Použiteľné záznamy o nich sa však neuchovali žiadne a dodnes na ministerstve nikomu nechýbajú. Ani jeden z predstaviteľov rezortu to teda s modernizáciou školského systému nemyslel vážne. Ako inak si máme vysvetliť ich nezáujem o výsledky overovania inovatívnych trendov v školskej praxi?
Nie všetko, čo sa na slovenských školách pokúšali a pokúšajú učitelia presadiť, sú perly. Ale zopár by sa ich v tej hŕbe projektov, predložených na experimentálne overovanie, isto našlo. Žiaľ, učitelia ich hádzali priamo do chlieva, ktorý dodnes nikto nevyčistil. Možno preto, lebo sa o to zatiaľ nikto, vrátane ministra Mikolaja, ani nesnažil.
Reformný vlak pre jediného cestujúceho
Reforma školstva, v rámci ktorej rezort školstva rozhadzuje financie na horúcou ihlou šité inovácie a zároveň ignoruje dobré výsledky z už overených experimentov, je výsmech všetkým, ktorí sa roky úprimne snažia o zmenu. To oni sa po celý ten čas snažili rozbehnúť reformný vlak s úmyslom rozviezť nové myšlienky do celého školského systému. Teraz sa v tom vlaku pohodlne vezie iba minister Mikolaj do ďalšieho volebného obdobia. Tí so skutočnými reformnými nápadmi mu iba bezmocne kývajú z nástupišťa.
Nekompetentné odpovede kompetentných sú zároveň výsmechom aj rodičom, ktorí sa zotrvačne spoliehajú na to, že všetky alternatívne školy sú pod prísnym dohľadom štátu a každá, ktorá je riadne zaradená do siete škôl, prešla jeho kontrolným sitom, a teda je v nej všetko v poriadku. Teraz vidno, že takto to nefunguje. Štát nemá pod kontrolou absolútne nič. Nesnaží sa ani len predstierať, že vo veci kontroly kvality vzdelávania premyslene koná. Pri prípadných problémoch teda rodičia zbytočne čakajú, že kompetentne rozhodne.
Čím hlbšie sa ponárame do problematiky školskej reformy, tým viac nezodpovedaných otázok sa vynára. Čím viac otáznikov spochybňuje reformu ministra Mikolaja, tým viac argumentov sa objavuje v prospech tvrdenia, že nejde o skutočné zmeny, ale o podvod. Je čas prebrať sa z letargie a prestať sa spoliehať na štát, že dobre vychováva naše deti. Zodpovednosť zabezpečiť im čo najkvalitnejšie vzdelanie dnes leží na rodičoch. Chybou je, že na slobodné rozhodovanie o budúcnosti svojich detí nemajú dostatok informácii a transparentné vzdelávacie prostredie. „Zreformovaný“ školský systém im nedokáže zabezpečiť ani len to.
Článok bol uverejnený dňa 21. októbra 2009 na blogu KIosk a nájdete ho tu.
