Počas neutíchajúcej diskusie o opodstatnenosti vládnych zásahov súvisiacich s investíciou Kia Motors nie je na škodu zamyslieť sa nad negatívnymi ekonomickými dosahmi vyvlastňovania vo „verejnom záujme“. O nich sa totiž príliš nehovorí.
Profesor ekonómie Floridskej štátnej univerzity Bruce L. Benson vo svojom článku „Mytológia vyvlastňovania vo verejnom záujme“ identifikuje päť druhov nákladov, spojených s vyvlastňovaním: (1) násilné transfery vedú k neefektívnosti, keďže presun zdrojov a vyplatené kompenzácie nezodpovedajú preferenciám subjektov a trhu, ale odrážajú postoje byrokratov a záujmových skupín; (2) lobing, právne úkony a ostatné formy ovplyvňovania politického procesu sú vysoko nákladné aktivity, ktoré znemožňujú alternatívne (efektívnejšie) využitie veľkého objemu vzácnych zdrojov; (3) obete vyvlastňovania sa snažia vyvlastneniu predchádzať (napríklad lobingom), alebo ho odvrátiť, napríklad súdnou cestou alebo podplácaním úradníkov; (4) súdy a byrokracia sú povinné implementovať a vymáhať príslušné pravidlá, čo nie je zadarmo; no najmä (5) vlastnícke práva k nehnuteľnostiam sú vplyvom vyvlastňovania vnímané ako menej bezpečné, čo vedie ku krátkozrakému správaniu súkromných vlastníkov v rámci celého právneho systému.
Súkromní vlastníci sú pri existencii rizika vyvlastnenia viac motivovaní k nadmernému krátkodobému užívaniu svojho majetku a majú nižšiu motiváciu doňho dlhodobo investovať a zveľaďovať ho. Dochádza tak k spotrebe alebo k nižšej akumulácii kapitálu, a tým k relatívnemu znižovaniu životnej úrovne obyvateľov. Čím sa vyvlastňovanie stáva častejším a čím je arbitrárnejšie, tým sú všetky uvádzané druhy nákladov vyššie. O „spoločenskej efektívnosti“ vyvlastňovania teda nemôže byť ani reči. Problémom sú tiež samotné kompenzácie. Profesor Chicagskej univerzity Richard A. Epstein si vo svojej knihe Takings: Private Property and the Power of Eminent Domain kladie zaujímavú otázku: Ak kompenzácia vyplatená subjektu, ktorý v rámci vyvlastňovania prišiel o svoj majetok, skutočne odráža trhovú cenu nehnuteľnosti (o čom sa nás politici pokúšajú presvedčiť aj v žilinskom prípade), potom je zarážajúce, prečo sa vlastne nepristúpi k samotnej trhovej výmene? Epstein na tomto príklade poukazuje, že reči o „trhovej“ cene slúžia len ako politicky príťažlivý nástroj zastrašenia a verejného zneváženia pôvodných súkromných vlastníkov.
V praxi nie je dodržiavanie vlastníckych práv nikdy absolútne. Relatívne garantované a jasne vymedzené vlastnícke práva však vytvárajú vhodné prostredie na tvorbu bohatstva v krajine. Existencia praktík vyvlastňovania vo „verejnom záujme“ naopak podkopáva bezpečnosť súkromného vlastníctva a vedie k podobným problémom, ktoré sú typické pre verejné vlastníctvo. Aj keď primárny argument proti vyvlastňovaniu je etickej povahy (v slobodnej spoločnosti vyvlastňovanie v kohokoľvek „záujme“ nemá čo hľadať), vidno, že ani často používané ekonomické argumenty neobstoja.
Martin Thomay
Inštitút pre slobodnú spoločnosť.
Článok bol uverejnený v rubrike Konzervatívny pohľad týždenníka Domino fórum 19/2004 dňa 12.5.2004.
