“Vy už nemusíte ostať nikomu na krku,“ hlása slogan jednej z dôchodkových správcovských spoločností. Dopĺňa ho obrázok dôchodcu sediaceho na pleciach svojho nie práve nadšene sa tváriaceho syna v najlepších rokoch, ktorého “rodič na krku” evidentne obmedzuje.
Ťažko by sme hľadali výstižnejšie zobrazenie faktu, že ľudová múdrosť obsiahnutá v rozprávke O troch grošoch už na Slovensku veľmi neplatí. Chudobný človek sa delil o svoje ťažko zarobené tri groše so svojim otcom, ktorému tak “splácal dlh” za jeho predchádzajúcu starostlivosť, a so svojim synom, ktorému “požičiaval” v očakávaní, že sa oňho v starobe postará.
Na myšlienke, že každý sám nesie zodpovednosť za to, ako sa bude mať v budúcnosti, nie je nič zlé. Reklamný slogan však vysiela aj iné posolstvo: Rodičia sú príťaž, rodina nemá zodpovednosť za svojich členov. Rozvrátenie „princípu troch grošov” má aj druhú stranu mince. Ako príťaž nie sú vnímaní iba starší ľudia, ale aj deti. A štát prostredníctvom sociálnej politiky tento deformovaný pohľad podporuje. V predsocialistickej minulosti boli deti zárukou, že sa o vás v starobe bude mať kto postarať. Čím viac detí, tým väčšia istota. Od čias socializmu sa aj v starobe o nás „stará” štát. Tak načo deti?
Deti sú pri tomto „modernom” spôsobe uvažovania len zdrojom výdavkov navyše, obmedzením v kariére či v užívaní si života, investíciou, ktorá sa nevráti. A tým „chudákom”, čo sa „obetujú”, aby spoločnosť nevymrela, to treba nejako kompenzovať. Nazýva sa to štátna sociálna podpora rodín s deťmi a každoročne sa prostredníctvom jej dávok vyplatí okolo 15 miliárd korún. Z hľadiska počtu poberateľov i objemu vyplatených prostriedkov sú najdôležitejšími prídavky na deti a rodičovský príspevok. Legitímnym cieľom sociálnej politiky je zabezpečiť tým, ktorí to nedokážu sami, minimálny životný štandard, teda aby nikto nezomrel od hladu či zimy. Za legitímnu možno považovať aj podporu ľudí objektívne znevýhodnených, napríklad zdravotne ťažko postihnutých. Akú opodstatnenosť však majú prídavky na deti, vyplácané len na základe toho, že niekto má dieťa? To je predsa slobodným rozhodnutím rodičov, za ktoré nesú zodpovednosť. Nie je to znevýhodnenie, ktoré by mal štát kompenzovať. Problémovosť prídavkov na deti je ešte umocnená tým, že sa vyplácajú nielen deťom, ale aj študujúcim dospelým od 18 do 25 rokov, a najmä, že sa vyplácajú plošne, bez ohľadu na príjmovú situáciu rodiny. Na prídavky pre deti milionára tak prispieva aj podpriemerne zarábajúci slobodný občan.
Rodičovský príspevok tiež nie je celkom systémovým prvkom, má však aspoň istú logiku. Štát podporuje rodičov, ktorí sa celodenne starajú o malé deti a v záujme toho sa na určité obdobie vzdávajú príjmu z pracovnej činnosti. Štát im aspoň čiastočne nahrádza príjem, ktorí by mali, keby pracovali. Z tohto pohľadu je však pomýlené vyplácať (hoci aj znížený) rodičovský príspevok pracujúcim rodičom.
Predstava, že štát môže prostredníctvom nástrojov sociálnej politiky výraznejšie vplývať na rozhodovanie ľudí, či budú mať deti a koľko ich budú mať, je klasickým sociálnym inžinierstvom. Okrem prípadov ľudí, pre ktorých bol v minulosti vyšší počet detí dominantným zdrojom príjmu, nepôsobí štátna podpora v tomto smere ako motivačný faktor. Vidina poberania prídavkov na deti určite nie je rozhodujúca. Výdavky na riadnu starostlivosť o dieťa sú totiž oveľa vyššie ako príjem z prídavkov. Rovnako nikto nebude mať dieťa len preto, že pri narodení dieťaťa dostane jednorázový príspevok.
Systémovým riešením by bolo prídavky na deti úplne zrušiť. Krokom správnym smerom by bolo vrátiť sa od ich celoplošného vyplácania k adresnému (iba do určitej výšky príjmu rodiny) a poskytovať ich naozaj iba deťom (do 18 rokov).
Rodičovský príspevok by sa mal (aspoň zatiaľ) ponechať, ale mal by sa viazať na celodennú starostlivosť o dieťa (neposkytovať pracujúcim rodičom). Dnes sa poskytuje rodičom, ktorí sa starajú o dieťa do 3 rokov veku. Logiku by malo, aby sa poskytoval až do začiatku školskej dochádzky dieťaťa (za predpokladu celodennej starostlivosti rodiča). V prípade zrušenia prídavkov na deti by bolo možné rodičovský príspevok (bez zvýšenia nárokov na verejné zdroje) dokonca zvýšiť – tak aby ho bolo možné považovať za skutočnú náhradu príjmu (napríklad na úrovni minimálnej mzdy).
Jednorázové finančné príspevky (pri narodení dieťaťa, pri narodení trojčiat, či opakovanom narodení dvojčiat) by sa mali úplne zrušiť, resp. obce (nie štát) by mali mať možnosť poskytovať ich na základe vlastného rozhodnutia.
Vo svete sa deje mnoho vecí, ktoré politika štátu nemôže výraznejšie ovplyvniť. Je ilúziou si myslieť, že pôrodnosť sa bude odvíjať od toho, aké dávky budeme rodičom vyplácať. Prílišné prerozdeľovanie verejných prostriedkov a silný štátny paternalizmus tu môžu skôr uškodiť ako prospieť. Správnou cestou je naopak čo najslobodnejšia spoločnosť, v ktorej sa uplatňuje princíp osobnej zodpovednosti jednotlivcov. Posolstvo “troch grošov” nie je len rozprávkou pre malé deti.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 3/2005 dňa 17.januára 2005.
