Mladého, veselého Fedora, plného prebytočnej energie, som zažil len úchytkom. Prišiel, povedal, čo je po prvé, po druhé, po tretie a odišiel. Na nijakom mieste nezotrval dlhšie ako pol hodiny. Mal toho veľa. Ráno písal, cez deň šéfoval, večer sa uvoľňoval. Bolo to v časoch, keď sa pod rodovou rovnosťou myslelo ešte druženie chlapcov a dievčat. Na tvári sa mu zbierali okolo koreňa nosa jemné vrásky smiechu. Neskôr smiechu ubudlo, z vrások sa stali ryhy, ale ešte stále to boli ryhy smiechu.
* * *Fedor ľudský strapec v Mozartovom dome, kde sídlila po novembri 1989 Verejnosť proti násiliu, miloval. Tiahli sme spolu deň a noc, utvorili spoločné telo a myseľ, dýchali spoločným rytmom. Podnes si myslím, že to bol hlavný dôvod, prečo sme to napriek neskúsenosti a chybám zvládli. Bola to vzácna, výnimočná chvíľa, túžba, ktorá si našla v tom novembrovom tele svoju kolektívnu identitu. Tesne predtým som čítal román Mary Renaultovej Býk prichádza z mora. Tézeovej aténskej družine, ktorá sa vydala na Krétu, aby zaplatila každoročnú živú obeť, sa podarilo vytvoriť v labyrinte akési spoločné kolektívne telo, poraziť Minotaura a vyslobodiť jeho dcéru Ariadnu. Bol to fascinujúci príbeh a to spoločné novembrové telo mi ho pripomínalo. Príbeh však mal pokračovanie. Po návrate do Atén sa kolektívne telo rozpadlo a premenilo na jednotlivé individuálne príbehy, plné smútku. Čakal som, čo sa stane z toho novembrového spoločného tela. Jedni si našli svoju cestu, iní zahynuli, ďalší sa vyparili, z niekoľkých sa stali filcky, niektorí ostali sami sebou. Fedor ostal sám sebou.
* * *Jednu z najabsurdnejších scén v živote som zažil po víťazných voľbách v júni 1990. Fedor sedel na stole, hompáľal nohami, dlhé ruky mu ovísali pri tele, rytmicky kýval hlavou. Odvtedy som toto telesné štádium absolútnej vyčerpanosti zažil viackrát, ale vtedy to bolo prvý raz. Víťazstvo bolo definitívne naše, a my sme sa rozsýpali na čiastočky. Potom to už šlo rýchlo. Z Fedora sa stal nepriateľ ľudu, ticho, aj s hlučným buchnutím dvier nás opúšťali ako potkany tí, s ktorými sme ešte len prednedávnom tvorili spoločný strapec. Bol to čas zrady a Fedora vyhodil na breh českého mora. Stal sa vagantom. Vrásky sa prehlbovali na prvé slané ryhy.
* * *Prešlo pätnásť rokov. Nenávisť popustila, ľudia sa naňho začali v bratislavských uliciach opäť usmievať. Vtedy sa vydal na cestu k sebe samému. Ku koncu filmu Krátka dlhá cesta kráča osamelý Fedor Gál v úhľadnej nemeckej dedinke medzi Sachsenhausenom a Schwerinom s kamienkom v ruke. Nikdy predtým tu nebol a zrejme sem už ani nikdy nepríde. Ale tadiaľto viedla cesta smrti a na tomto mieste možno zabili jeho otca. Tu ho Fedor v jednej chvíli nájde a znovu stratí. Kamienok položí za plotom na pomyselný vzdušný hrob, akých je na svete veľa. Je to príbeh ako v spätne sa odvíjajúcom filme. Čo však znamená tento spätný pohyb? Na začiatku istotu – narodil som sa, prežil som, som. Na konci filmu vráskavú neistotu – kto vlastne som? Táto neistota bude už trápiť Fedora do konca života, len o tom ešte nevie. Lebo ľudská identita je autobiografická. Ostáva na konci ako pamäť života. Fedor celý život vie, čo to je byť sekulárnym človekom. Čo znamená byť evanjelikom, na ktorého ho pokrstili, sa na tejto danteovskej ceste nedozvie. Na to by musela byť dlhšia. A možno sa to nedozvie nikdy. Ale tento raz sa definitívne dozvie, čo znamená byť v tomto svete židom. Že to znamená byť človekom, ktorého zabíjajú len preto, že je. Bez ohľadu na vieru, rasu, rod, národnosť.
* * *Natálka horela ako zápalná obeť. Len preto, že je rómske dievčatko. Čo je to za svet, pýta sa najnovšia vráska na Fedorovej tvári. Vráska sa prehlbuje, stáva sa z nej ryha, tak ako sa celá Fedorova tvár mení na ryhy, z ktorých sa skladá jeho dnešný portrét.
Fedor Gál: Několik dnů
Vydavateľ: Academia
Prvé vydanie: 7. máj 2012
ISBN: 9788020020918
Viac o autorovi knihy: www.fedorgal.cz
Článok predstavuje doslov ku knihe Fedora Gála Několik dnů.
Autor je prezident KI, literárny vedec a priateľ Fedora Gála.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 06/2012.
