Kultúra sa stala križovatkou politických záujmov a stretov. Rozruch však tentoraz nie je lakmusovým papierikom zmien, svedčí skôr o poruchách spoločnosti a kultúry.
K slovu sa dostávajú politici, pre ktorých je kultúra obchodovateľnou komoditou a nehnuteľnosťou zaujímavou kvôli zisku, manažéri, vyrábajúci z vody politické kokakoly, obchodníci, prejavujúci po rokoch pľundrovania náhly záujem o hodnoty. Likvidovaní umelci sa spájajú so svojimi včerajšími likvidátormi. Alebo otŕčajú roztvorenú dlaň. Vytvárajú sa čudné mezaliancie, pestuje sa promiskuita kultúry a politiky. Za tým všetkým sa skrýva elementárna nekultúrnosť vzťahov, vsiaknutá v tkanive celej spoločnosti. Jej vzor vytvárajú mocenské elity a manipulujúce médiá, ktoré nás spoločnými silami sťahujú do suterénu verejného vkusu. V časoch hlučnej hluchoty je ťažké pýtať sa na vnútorné potreby kultúry. Ale urobiť to treba.
1. Kultúra tvorí sociálnu podstatu spoločnosti, je výrazom jej hodnotových orientácií a vzťahov k symbolom a inštitúciám. Kultúrnosť spoločnosti vytvárajú etické pravidlá, platné v ekonomike, v práci, vo vzťahu k prostrediu, zdraviu, vzdelaniu. Tvorí ich spoločensky uznávaná a dodržiavaná miera zodpovednosti, záväznosti, lojality a slušnosti, rešpekt ku kvalite, poctivosť, nepodkupnosť, zhoda medzi slovami a skutkami.
2. Kultúrnosť správania určujú formálne pravidlá a neformálne vzory. Osobitný význam pre kultúrnosť správania má učenie, vzdelávanie, jeho obsah a spôsob osvojovania.
3. Kultúra patrí k vnútornej výbave človeka. Orientuje ho vo svete. Otázky ľudskej existencie sprostredkuje umenie, ktoré sa pýta na jej zmysel.
4. Základom umenia je individuálna tvorba. Kultúra ako sféra tvorivosti je nepredvídateľná. Podporovať kultúru znamená teda v prvom rade podporovať jej nepredvídateľný vznik.
5. Kľúčovou súčasťou kultúry je tvorba a obnovovanie lokálnej, regionálnej, národnej a nadnárodnej (stredoeurópskej, európskej, svetovej) kolektívnej kultúrnej pamäti.
6. Rozdeľovanie kultúry na štátnu a neštátnu je zavádzajúce. Vnútorným zadaním kultúry je otázka vzniku nových hodnôt a kultúrnej pamäti.
7. Súčasná hodnotová dezorientácia slovenskej kultúry vyplýva do značnej miery z nízkej dynamiky tvorby a z nejasnej orientácie pri tvorbe kultúrnej pamäti. Zanedbáva sa rozlišovanie hodnôt, ktoré tvorí elementárny základ kultúrnej orientácie. Kultúra sa sústreďuje takmer výlučne na sebaprezentáciu. Jedna časť tvorcov sa pokúša zmiešať starú a novú kultúrnu pamäť v mäkkom objatí moderny a socialistického realizmu. Druhá časť odmieta tvorbu kultúrneho kánonu z obavy pred nanucovaním inštitucionálnych, politicky motivovaných noriem.
8. Toto zrieknutie sa základnej kultúrnej hygieny si vyžaduje jasnú odpoveď. V pluralitnej spoločnosti nemôže mať kultúrny kánon povahu inštitucionálneho príkazu a normy, je len ponukou hodnotovej orientácie. Základnou potrebou súčasnej kultúry je tvorba kvalitatívne novej kultúrnej pamäti. Miestom, kde sa formuje jej budúci základ, je vzdelávanie. Preto je tvorivosť a tvorba kultúrneho kánonu kľúčovou otázkou obsahov vzdelávania.
9. Deficit hodnotovej orientácie a z neho vyplývajúca kríza slovenskej kultúry je vo verejnom priestore predovšetkým krízou kultúrnych, vzdelávacích, pedagogických, osvetových a vedeckých inštitúcií. Ich činnosť sa nezameriava prednostne na to, aby boli dielňami tvorivosti a obnovy kultúrnej pamäti, ale na vlastnú reprodukciu.
10. Kríza slovenskej kultúry má individuálny, spoločenský a politický rozmer. Základom jej riešenia je tvorba nových hodnôt a poznanie, že vznik individuálnej tvorivosti a obnova kultúrnej pamäti národa je hodná všestrannej verejnej a štátnej podpory na miestnej, regionálnej, národnej a nadnárodnej úrovni, a že tak, ako je kritériom trhovej hodnoty diela jeho cena, kritériom podpory a jej výšky je hodnota diela.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 22/2005 dňa 30. mája 2005.
