Dejiny majú s pribúdajúcim odstupom zvláštnu vlastnosť. Na jednej strane sa stávajú predmetom inštitucionalizovanej oslavnosti a legendarizácie. Menia sa na štátne sviatky so slávnostnými rečami, v ktorých si každá doba a každá garnitúra vyberá z dejín to, čo jej vyhovuje a zamlčuje to, čo nie je v jej prospech.
Problémom inštitucionálneho okiadzania v podobe štátnych sviatkov, radov, vyznamenaní, bankoviek a pomníkov je to, že ukazujú z dejín len to, čo označil Jonáš Záborský v Chujave za deň pekný.
Stačí sa pozrieť na parlamentný Panteón slovenských politických dejín. Jozef Miloslav Hurban nebol len vydavateľom časopisov, v ktorých v prvej polovici štyridsiatych rokov devätnásteho storočia prvý raz zaznela dnešná slovenčina. Bol aj človekom, presvedčeným na sklonku života, že celé slovenské podujatie stroskotalo a treba sa vrátiť k češtine. V septembri 1848 nebol so Štúrom a Hodžom len viedenským signatárom Slovenskej národnej rady, ale aj neúspešným spoluorganizátorom jej vojenského myjavského vystúpenia.
Milan Rastislav Štefánik nebol len kollárovsky presvedčený, že slobody je hoden len ten, kto za ňu bojuje, nebol len vizionárom, otvárajúcim svojimi schopnosťami, výrečnosťou a podmanivými modrými očami Masarykovi a Benešovi dvere do salónov a k francúzskej politickej elite, ale aj človekom, ktorý sa rád počúval, autoritatívnym vodcom a konštitucionálnym monarchistom.
Andrej Hlinka nebol len martýrom z Černovej a ľudovým tribúnom, ktorý verejne rozviazal tisícročné manželstvo Slovákov s Uhorskom, ale aj svojhlavým politikom, ktorý sa vybral na vlastnú päsť do Paríža, človekom, ktorý o sebe prehlásil, že sa bude správať na Slovensku ako Hitler, za čo sa mu politickí nasledovníci odmenili gardami.
Alexander Dubček nebol len mužom Pražskej jari a socializmu s ľudskou tvárou, ale v päťdesiatych rokoch tvrdým stalinistickým nomenklatúrnym kádrom a v roku 1969 ako predseda Federálneho zhromaždenia podpisovačom pelendrekového zákona, za čo si po roku 1989 vypil kalich horkosti do dna, keď sa nestal prezidentom, ale predsedom toho istého orgánu.
Na druhej strane sa stávajú dejiny témou subverzívnych výkladov. Ich problémom je zase to, že ukazujú len deň škaredý. Sú to vždy interpretácie tých, čo vedia všetko najlepšie. Vedia, ako bolo treba v roku 1989 zakázať komunistov, akoby neboli úspešní aj všade tam, kde boli zakázaní a rovnako dobre vedia, ako bolo treba zakladať československý štát. V každom prípade inak, ako sa zakladal.
Vznik Československa v roku 1918 patrí k najvýznamnejším udalostiam dejín Slovenska dvadsiateho storočia. So SNP a novembrom 1989 má tri spoločné charakteristiky – výnimočnú individuálnu odvahu jednotlivcov pripravujúcich zmenu, skupinu ľudí, schopných uskutočniť ju a spontánny masový pohyb, ktorý sa stal jej nositeľom.
Až do začiatku prvej svetovej vojny v roku 1914 neexistovala jasne artikulovaná predstava, že a ako by z lona Rakúsko-Uhorska mohol vzniknúť samostatný československý štát. T. G. Masaryk hľadal pred prvou svetovou vojnou svoju cestu ako osamelý politik v rámci Rakúsko-Uhorska, Edvard Beneš ako mladý vedec o tom spísal habilitačnú prácu a Milan Rastislav Štefánik, ktorý žil mimo Uhorska, nebol vôbec presvedčený, že slovenský národ je schopný samostatnosti a jeho predstavou boli Spojené štáty európske.
Idea československého štátu sa zrodila z katastrofy prvej svetovej vojny, v zahraničí, v českých a slovenských amerických spolkoch. Jej stelesnením bola v roku 1918 Pittsburská dohoda. To už Masaryk spolupracoval s Benešom, ale československú tvár nadobudla táto predstava až koncom roka 1915, kedy sa stretol Beneš so Štefánikom a vytvorila sa trojica Masaryk, Beneš, Štefánik. Bola to ináč už od začiatku dosť zvláštna kombinácia profesora, docenta a doktora, dvoch akademikov a jedného hvezdára a letca, ktorý bol síce tiež vedcom, ale mal dosť dobré dôvody, aby nemal v láske akademickú vedu. Masaryk bol nositeľom československej idey, Beneš jej úradníkom a Štefánik aktívnym vizionárom. Masaryk bol nepopierateľnou autoritou pre oboch, ale medzi Benešom a Štefánikom to najmä na konci vojny dosť iskrilo, čo dokumentujú Benešove listy Masarykovi, ktoré sú viac ako len sťažnosťami. A obaja nevedeli celkom dobre, čo v novom štáte so Štefánikom, a nevedel to ani on.
Domáca česká opozícia si uchovala svoje rakúsko-uhorské mimikry až do roku 1918. Prejavy lojality voči cisárovi a Rakúsko-Uhorsku robili v hlbokom rétorickom predklone. Je to do istej miery pochopiteľné, ale celkom iste nie pekné. Za vlastizradu im hrozil trest smrti alebo dlhodobé väzenie. Neboli zaštítení Dohodou, ktorá sa až po definitívnom primknutí Rakúsko-Uhorska k Nemecku v roku 1918 rozhodla, že wilsonovské uplatnenie práva na sebaurčenie bude znamenať aj vznik československého štátu. Ferdinand Peroutka však vo svojom Budování státu tak trochu ironicky pripomenul, že tak, ako boli české politické elity lojálne predtým, boli radikálne pritom a najmä potom. No bola to práve táto domáca garnitúra, ktorá dvadsať rokov určovala praktickú povahu československej politiky.
Slovenská opozícia podpísala síce 30. októbra Martinskú deklaráciu, ale ešte ani vtedy si nebola celkom istá. Jedna časť sedela v Martine, druhá sa ponáhľala do Prahy a tretia šla vyjednávať do Budapešti. Hlavným mestom Slovenska sa nestal Martin, ani Nitra, ale Bratislava, ktorá sa ešte koncom roka 1918 volala Prešporok čiže Pressburg čiže Pozsonyi a práve rozmýšľala, ako by sa osamostatnila pod názvom Wilsonovo mesto.
To isté sa opakovalo medzi Parížom, Prahou a Budapešťou pri stanovovaní československých hraníc. Nakoniec to neboli hranice etnické, ale geografické, nebola to federácia, akú vyžadovali české politické elity od Rakúska a Rakúsko-Uhorska, ale unitárny štát dvoch vetiev jedného československého národa, čo viedlo k dlhodobým konfliktom medzi Čechmi, Slovákmi, Nemcami, Maďarmi a kvôli Těšínu aj Poliakmi. Československo to oslabovalo až k Mníchovskej dohode a Viedenskej arbitráži, k Protektorátu a Slovenskému štátu.
Vznik Československa v roku 1918 nebol jednoduchý, ani vopred nalinajkovaný. V konečnom dôsledku prebehol v Prahe ako spontánna masová akcia, pri ktorej sa české politické elity usilovali najmä o to, aby pri všetkej chaotickosti prebehla usporiadane.
Masaryk, Beneš a Štefánik boli ľudia z mäsa a kostí, so všetkými omylmi, chybami a slabosťami. České a slovenské prvorepublikové elity neboli nijakým výlupkom občianskych a morálnych cností, československá demokracia bola nedokonalá, národné a národnostné konflikty naprogramované.
Napriek tomu a spolu s tým všetkým bolo medzivojnové Československo moderným štátom s pluralitným politickým systémom a rozvinutou kultúrou. Pre Slovensko znamenalo prvé moderné vymedzenie vlastného územia, modernizáciu ekonomiky, infraštruktúry a sociálneho života, historicky prvú demokratickú skúsenosť, celospoločenské a inštitucionálne zakotvenie slovenského jazyka, rast vzdelanosti a rozvoj kultúry. V tom ostáva v dejinách novodobého Slovenska 19. a 20. storočia výnimočné.
Autor je je literárny vedec.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 10/2008.
