Systém správy starostlivosti o životné prostredie, ktorý je pod kompetenciou ministerstva životného prostredia, tvorí v súčasnosti osem príspevkových a tri rozpočtové organizácie, tri štátne podniky a nový Environmentálny fond. Dosť organizácií na to, aby po roku 1989, keď veľká časť z nich vznikla (a najmä získala množstvo úloh a kompetencií), nastalo dôsledné prehodnotenie potreby ich úloh a existencie. Časť problému otvoril nedávno Peter Straka (O čom to je štátna ochrana prírody, SME 3. 8.), ktorý sa zaoberal problémom prekrývania úloh dvoch inštitúcií, Štátnej ochrany prírody SR (ŠOP SR) a Slovenskej agentúry životného prostredia (SAŽP), no bez jasnejšieho stanoviska.
SAŽP pôsobí od roku 1993 a jej činnosť, v zmysle štatútu a zriaďovacej listiny, zaberajú “teoretické, koncepčné, metodické, koordinačné, dokumentografické, informačné, výchovno-vzdelávacie a propagačné” úlohy. Agentúra sa síce zaoberá množstvom rôznych úloh, ale bez integrujúceho tematického zamerania. Pozostáva totiž z desiatich centier, pričom každé sa venuje úplne odlišnej činnosti a množstvo svojich aktivít koná v spolupráci s ministerstvom a inými organizáciami rezortu. Uskutočňuje i činnosti, ktoré nesúvisia priamo so správou ochrany životného prostredia, napríklad vedecko-výskumné. Vznikajú reálne a vážne pochybnosti nad významom mnohých jej aktivít, ale najmä nad efektívnosťou udržiavania takejto samostatnej inštitúcie, ktorá hospodárila minulý rok s rozpočtom vyše 180 miliónov korún.
Štátna ochrana prírody SR, na rozdiel od SAŽP, síce je jednoznačne zameraná na správu chránených území, no i tu je problémom rozsah úloh, ktoré nie vždy priamo súvisia s predmetom činnosti (najmä výskumných a legislatívnych). Ďalším problémom je, že hoci ŠOP SR nie je inštitúciou, ktorá má rozhodovacie právomoci, slúži ako poradný orgán pre úrady životného prostredia i pre samotné ministerstvo. Štvoruholník, ktorý tvorí ministerstvo, úrady životného prostredia, SAŽP a ŠOP SR, vytvára ideálny priestor pre vznik mnohých kompetenčných sporov.
Inštitucionálna reforma sa javí byť veľkým problémom Miklósovho ministerstva. V rezorte životného prostredia totiž niet vari jedinej inštitúcie, ktorej by ministerstvo nepridávalo úlohy, ktoré jej nepatria. Typickým príkladom je výskum. Zatiaľ čo iné ministerstvá (napríklad pôdohospodárstva) vykonali správnu a rozsiahlu redukciu rezortného výskumu, Miklósove ministerstvo udržiava a rozvíja sieť vedecko-výskumných pracovísk, ktorým zadáva úlohy na objednávku – samozrejme bez žiaducej súťaže. Patrí medzi ne Výskumný ústav vodného hospodárstva i (čiastočne) Slovenský hydrometeorologický ústav. Podobným spôsobom im rozdeľuje koncepčné, metodické a legislatívne úlohy, ktoré by mali byť jednoznačnou zodpovednosťou ministerstvu priamo podriadených úradníkov. V prospech inštitucionálneho chaosu presadil minulý rok minister vznik ďalšej organizácie, Environmentálneho fondu, ktorý okrem známych korupčných rizík prerozdeľuje prostriedky, ktoré vyzbierala iná inštitúcia ministerstva: Slovenská inšpekcia životného prostredia. Nuž, a samostatnou kapitolou v rezorte životného prostredia sú tri štátne podniky, ktoré pôsobia v oblasti vodného hospodárstva, no zostávajú naďalej úplne na okraji záujmu verejnosti…
Zdá sa, že v inštitucionálnej reforme ministerstvo životného prostredia dlhodobo a systematicky presadzuje neefektívne riešenia, ktoré prechádzajú “jeho” fondmi a sieťou neprehľadných príspevkových organizácií. I to je dôvod, prečo sa Miklósov rezort dostáva do neustálych sporov s ministerstvom pôdohospodárstva i hospodárstva, ktorých činnosť so životným prostredím úzko súvisí. Možno práve nečinnosť robí z ministra i jedného z najpopulárnejších členov vlády. Neschopnosť ministerstva vykonať zásadnú reformu preto vôbec neprekvapuje. Tú zmenu však treba urobiť.
Článok bol publikovaný v denníku SME dňa 17. augusta 2005.
