Som rád, že iniciatívu 38 európskych liberálnych mimovládnych organizácií si všimol a ich spoločné vyhlásenie si dokonca prečítal aj predseda slovenskej vlády (reakcia predsedu vlády tu). Upozornili v ňom, že príčinou súčasnej finančnej krízy nie je zlyhanie trhu a nedostatok jeho regulácie, ale, naopak, zlyhanie štátnej regulácie (vyhlásenie think-tankov – medzi nimi i KI, INESS a NFAH – tu).
Za sformulovanie a zverejnenie tohto názoru si však nezaslúžia byť terčom lacných útokov a nemiestnych invektív. Napísali ho preto, aby upozornili verejnosť a politikov, vrátane tých slovenských, že pri zlom stanovení diagnózy súčasnej krízy budú prijímané opatrenia, ktoré problémy nielenže nevyriešia, ale ešte vyvolajú ďalšie.
Ako zakladateľ Nadácie F. A. Hayeka chcem vecne upozorniť na jeden hlas – podľa R. Fica „z ideologického záhrobia“ – ktorý je relevantný práve dnes, pri hľadaní skutočných príčin finančnej krízy a receptov na jej vyriešenie. Ide o hlas F. A. Hayeka, jedného z hlavných predstaviteľov rakúskej školy ekonómie, pre ktorú je kľúčovým hnacím motorom ekonomického rozvoja podnikateľská iniciatíva jednotlivca, základom prosperity trh a súkromné vlastníctvo.
Hayek sa v 20. storočí stal symbolom liberálneho mysliteľa, ktorý bol celým svojím životom a dielom rozhodným odporcom centrálneho plánovania a socializmu. Bol presvedčený, že tento systém musí skrachovať, pretože vláda centrálnou reguláciou deformuje ceny a podnikom tak znemožňuje ekonomickú kalkuláciu. Dostalo sa mu zadosťučinenia, že sa dožil roku 1989 a v praxi sa potvrdilo, že mal pravdu.
Ak by sa dožil dneška, jeho pocit zadosťučinenia mohol byť ešte väčší. Osobitne relevantné je dnes jeho vysvetlenie príčin ekonomických cyklov. A ako jeden z mála ekonómov veľmi kriticky hodnotil príliš veľkú úlohu štátu a jeho inštitúcií vo finančnom a bankovom systéme, pričom opakovane argumentoval potrebou jeho zásadných zmien.
Čo sa stalo?
Hlavnou príčinou ekonomických výkyvov, vrátane dnešnej krízy, je nadmerná úverová expanzia. Umožňuje ju dnešné nastavenie finančného systému, v ktorom má štát – prostredníctvom centrálnych bánk – monopol na uvádzanie peňazí do obehu, ktoré nie sú ničím kryté, a ktorých množstvo môže byť ľubovoľné. To je sprevádzané umelo nízkymi úrokmi, ktoré by boli určite vyššie, ak by centrálna banka do bankového systému nenalievala nové a ničím nekryté peniaze. Tým však vysiela voči bankám, podnikom a občanom deformovaný signál, ktorý všetkých vedie k falošnému pocitu, že peňazí je veľa a sú lacné. Politika umelo nízkych úrokových mier je pritom zvyčajne reakciou na spľasnutie predchádzajúcej bubliny, ktorú táto politika vyvolala. Na začiatku dnešnej krízy stálo rozhodnutie americkej centrálnej banky znížiť úroky zo 6 až na 1 % v reakcii na spľasnutie bubliny vysokých cien akcií technologických firiem. Na základe tohto zdania potom všetci začnú robiť nesprávne rozhodnutia – banky poskytujú aj úvery, ktoré by inak neposkytli, podnikatelia rozbehnú aj projekty, ktoré by inak nerozbehli, a občania si berú pôžičky na nákup nehnuteľností a spotrebného tovaru, ktoré by si inak nezobrali. Začne vznikať bublina, ktorej sprievodnými znakmi sú vyšší rast zamestnanosti, príjmov, či cien než by nastal, ak by na začiatku nestál stimul v podobe nových peňazí.
K úverovej expanzii a pomýleniu všetkých subjektov na trhu zvyčajne prispievajú aj vlády, ktoré často deformujú finančný trh v snahe dosahovať svoje ciele napr. v oblasti sociálnej politiky. V prípade súčasnej krízy to bola politika zvýšenia dostupnosti bývania pre všetkých Američanov, ktorá mnohými nástrojmi stimulovala banky, aby na nákup nehnuteľností požičiavali aj tým, ktorí si to z hľadiska ich príjmu nemohli dovoliť, pričom u občanov vytvorila zdanie, že si to dovoliť môžu.
Keď vlna rozmachu, vyvolaná novými peniazmi, prestáva účinkovať, nastáva pokles, ktorý však začne byť viditeľný, až keď je príliš neskoro. Mnohé projekty sa ukážu ako nereálne, úvery sa nesplácajú, banky prestávajú poskytovať nové úvery, prichádza k prepúšťaniu. S poklesom investícií a zamestnanosti prichádza pokles tempa ekonomického rastu či dokonca recesia. Obrazne povedané, prichádza k nehode, ktorej hlavnou príčinou je zlé dopravné značenie.
Čomu sa vyhnúť?
Z uvedeného vyplývajú aj jasné odporúčania pre hospodársku politiku, najprv čomu sa treba vyhnúť:
1. Ak krízu vyvolalo napumpovanie peňazí do ekonomiky a politika umelo nízkych úrokov, je kontraproduktívne hľadať riešenie v opätovnom napumpovaní ďalších peňazí a v znižovaní úrokov. Tieto opatrenia len oddialia potrebné zmeny, nevyriešia podstatu problému a stanú sa len zárodkom ďalšej krízy v budúcnosti.
2. Rovnako neefektívna je aj kolektivizácia strát a rizík, ktorej sme v súčasnosti svedkami v podobe odčleňovania tzv. toxických aktív z bánk, znárodňovania bánk, či 100-percentného ručenia vkladov v bankách. Tak ako kolektivizácia výrobných prostriedkov neviedla k ich efektívnejšiemu využívaniu, ale stal sa pravý opak, aj kolektivizácia strát a rizík bude mať nedozerné negatívne dlhodobé dôsledky, ktoré vysoko prevyšujú krátkodobé pozitívne efekty, ktorými argumentujú politici.
A čo treba robiť?
1. Okamžite začať rokovania o ďalekosiahlej reforme finančného sektora, ktorá však nebude o posilnení regulácie, aj medzinárodnej, ale o odstránení najhlbších príčin cyklického vývoja: o odstránení monopolu štátu v peňažnom systéme, o návrate k zdravým a krytým peniazom, o návrate k určovaniu ceny peňazí ponukou a dopytom na trhu.
2. Pri prispôsobovaní sa ekonomiky novej situácii v maximálnej miere nechať pôsobiť trh. Ekonomika si sama nájde rovnováhu, ale len vtedy, keď ceny nebudú regulované. Teda čo najrozsiahlejšia liberalizácia trhov pomôže ekonomike k čo najrýchlejšej, aj keď bolestivej, adaptácii. Regulácia a štátne zásahy budú znamenať nielen jej odloženie, ale aj vztýčenie potemkinovských kulís, keď nikto nebude vedieť, či banka alebo podnik funguje preto, lebo sú konkurencieschopné, alebo preto, že sa im ušlo zo záchranných vládnych balíkov.
3. Dôsledne predefinovať nástroje sociálnej politiky tak, aby nedeformovali finančný trh, ceny, ako aj správanie bánk, podnikov a občanov na trhu. Ukazuje sa, že umelé stláčanie cien peňazí nie je najlepší spôsob zabezpečenia dostupného bývania. Ak sa politici tohto cieľa nechcú vzdať, potom je už lepšie zmeniť súčasný systém nepriamej podpory s vyššie opísanými negatívnymi vedľajšími efektmi na systém priamych sociálnych dávok, ktorý by ich nemal.
Ak politici len preto, aby ukázali akcieschopnosť a zapáčili sa voličom, pôjdu cestou zvyšovania štátnych zásahov a regulácie, sme odsúdení na opakovanie podobnej krízy v budúcnosti. Nie je isté, kedy a s akou silou sa prejaví, isté je len to, že jej základy sa kladú práve dnes.
Autor je prezident ZPS a zakladateľ Nadácie F. A. Hayeka.
Článok bol uverejnený v denníku Hospodárske noviny dňa 23. októbra 2008.
