Kým som neprečítal knižku Billa Bakera Z bludného kruhu (Košice, Silvana, 2007), netušil som, že známa modlitba svätého Františka z Assisi: „Pane, daj mi pokoru prijať veci, ktoré neviem zmeniť, odvahu zmeniť všetko to, čo zmeniť môžem, a múdrosť, aby som dokázal jedno od druhého odlíšiť,“ tvorí záver dvanástich krokov Anonymných alkoholikov.
Modlitba mieri k trom rozlíšeniam. Prvé je podstatné, aj keď nevyslovené. Pripomína, že zmeny existujú, sú možné a potrebné. Znie zdanlivo banálne, ale v časoch, keď u nás znovu začína platiť heslo Len žiadne zmeny, nadobúda svoj pôvodný význam. Naň nadväzuje druhé rozlíšenie, ktoré k prvému dodáva, že človek je schopný zmeniť sám seba a svoje prostredie. Tretie rozlíšenie je výslovné a hovorí, že treba vedieť odlíšiť, čo zmeniť nemôžem, od toho, čo zmeniť môžem, prijať s pokorou, čo nemôžem zmeniť a mať odvahu na to, čo zmeniť môžem.
Kniha sa nezaoberá sofistikovanými úvahami, ale aj tak v nej ide o odvahu zmeniť to, čo zmeniť môžeme. Pritom Bill Baker ani raz nepoužil u nás obľúbenú frázu o sociálnom cítení. Na rozdiel od floskúl je však jeho sociálne cítenie hlboké, vnútorne prežité, založené na viere, že život chudobných, nezamestnaných, závislých, odvrhnutých, odhodených a odložených možno zlepšiť.
Bill Baker sa zaoberá kľúčovými sociálnymi problémami – chudobou, nezamestnanosťou, alkoholiznmom a drogovou závislosťou, predčasným sexom, rodičovstvom a výchovou detí. Opiera sa pritom o negatívne skúsenosti zo zlyhania programu Veľkej spoločnosti amerického prezidenta Johnsona, založeného na piatich predpokladoch: že ak vláda zdaní celé obyvateľstvo, bude mať dosť peňazí na výpomoc ekonomicky znevýhodneným, že ak sa väčšina chudobných dostala do biedy v dôsledku nespravodlivého ekonomického systému, tak s peniazmi získajú aj spravodlivosť, že keď nepracujúci chudobní dostanú finančnú pomoc od štátu, rýchlo si nájdu zamestnanie a viac pomoc nebudú potrebovať, že vláda je najlepšie vyzbrojená pomáhať chudobným, lebo má schopnosti, zdroje, peniaze a právomoc a že vláda má legislatívnu moc rozhodnúť o pravidlách, kedy a ako bude dávať ľuďom peniaze.
Tento systém zlyhal, lebo ignoroval základnú potrebu príjemcov prispievať protihodnotou za prijímané sociálne dávky. Dick Wendt, ktorý túto myšlienku sformuloval, veril, že príjemcovia by mali robiť to, čo robia všetci pracujúci, aby mali lepší život: pracovať.
Bill Baker zhrnul skúsenosti zodpovedného sociálneho cítenia do niekoľkých jednoduchých zásad. Práca ako forma produktívnej činnosti je prirodzenou potrebou človeka. Pomoc musí byť viazaná na prácu, lebo je zdrojom ceny a ľudskej dôstojnosti. Základom sociálnej pomoci má byť decentralizácia, lebo na mieste sa možno rozhodovať lepšie ako z diaľky. Sociálna pomoc má byť založená na horizontálnych, komunitárnych, a nie vertikálnych, štátnych štruktúrach. To platí pre rodinu, občianske združenia, cirkvi, verejnú správu.
To je v podstate základné posolstvo Billa Bakera. Dokumentuje ho množstvom pozitívnych príkladov skutočného sociálneho cítenia na pozadí deklarovaného sociálneho cítenia, ktoré je v lepšom prípade ilúziou a v horšom lžou.
Bill Baker zasial na Slovensku semiačko, ktoré nemá kto zožať. Priveľa z nás totiž uverilo v tejto chvíli v autoritu štátom riadeného sociálneho cítenia.
Po hedonistickej návšteve Artfóra sedávame s Egonom Gálom a Lojzom Rakúsom v Picolo Café a vajatáme, čo nie je síce bohvieako prakticky úžitková, ale o to krajšia činnosť. Dosť často sa rozprávame o sociálnom cítení. Naposledy sme sa venovali metafore o sociálnom cítení ako systéme sít s rozličnými veľkosťami ôk.
Prvé sito tvoria nezamestnaní, ktorí si sami nájdu prácu. Druhé nezamestnaní, ktorým pomôže rodina a kruh najbližších. Pri treťom sa podpora v nezamestnanosti nevypláca automaticky, ale viaže sa na činnosti vytvárajúce podmienky na návrat do práce. Až štvrté sito s najmenšími okami má tvoriť solidarita všetkých s tými, čo sú na pomoc odkázaní, s deťmi, starými, nevládnymi, s ľuďmi fyzicky či duševne postihnutými a s tými, ktorým treba zmierniť utrpenie.
Egon okamžite povedal, že to je ozajstné sociálne cítenie. Vzápätí spontánne dodal: „Ale štát má aj tak podporovať každého.“ Rozum mu velí uznať, že sociálne cítiť znamená správať sa osobne zodpovedne, citom však ešte stále zotrváva v sociálne nezodpovednej veľkej spoločnosti. Pane, daj mu odvahu, aby to dokázal zmeniť.
Autor je literárny vedec a prezident KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 30/2007 dňa 23. júla 2007.
