Ústavný súd rozhodol, že zákon o preukazovaní pôvodu majetku je protiústavný prakticky v celom svojom rozsahu. Rozhodol správne. Zástancovia zákona si nijakú chybu nepriznávajú a hovoria mnohoznačne, že rozhodnutie Ústavného súdu treba rešpektovať. A chystajú sa ho nerešpektovať – ústavným zákonom.
O prelamovaní ústavných princípov ústavnými zákonmi toho vie Európa veľa. Aj Slovensko si už nedávno takúto avantúru skúsilo – iba zdanlivo beztrestne. Pozoruhodný priebeh tejto ústavnej avantúry zacitujem z ešte nepublikovaného textu Juraja Petroviča:
“Na začiatku boli bezpečnostné previerky NBÚ. Ten, kto ich nedostal, nedostal prakticky nijaké vysvetlenie, prečo nie je hoden dôvery štátu. Pritom NBÚ je štátny orgán a voči občanovi musí postupovať tak, aby jeho rozhodnutia boli preskúmateľné nezávislou časťou štátnej moci, teda súdmi. To sa nedialo, sčasti aj vinou všeobecných súdov, ktoré pred problémom uhli a neriešili ho. I rozhodli sa naši poslanci, že problém budú riešiť a zákonom zriadili parlamentný výbor na preskúmavanie rozhodnutí NBÚ o udelení/neudelení bezpečnostnej previerky. Kohosi (generálneho prokurátora) však napadlo, že si tu parlament prisvojuje právomoc súdov a že v právnom štáte je niečo také rozhodne proti pravidlám deľby moci. Podal návrh na Ústavný súd a ten veľmi rýchlo rozhodol, že áno, parlament si prisvojuje moc, ktorá mu nepatrí a zákon o tomto výbore zrušil. Potiaľ by bolo všetko v poriadku, postup bežný v každej demokracii. Ale teraz to príde…
Rozhodnutie Ústavného súdu je v každej slušnej, demokratickej krajine, ktorá sa chce nazývať právnym štátom, konečné. Neexistuje proti nemu opravný prostriedok. Nie tak na Slovensku. Páni poslanci a panie poslankyne boli zrejme dotknutí/é, že im Ústavný súd zrušil zákon a pekne krásne odhlasovali 90 hlasmi ÚSTAVNÝ zákon (zákon č. 254/2006 Z. z.) o zriadení parlamentného výboru na preskúmavanie rozhodnutí NBÚ o udelení/neudelení bezpečnostnej previerky.”
Toľko o prvej ústavnej avantúre. Za zákon vtedy hlasovalo 116 zo 133 prítomných poslancov, napríklad aj kompletný klub SDKÚ. Proti bolo iba 8 poslancov, medzi nimi aj Daniel Lipšic, ale aj Vladimír Mečiar či Katarína Tóthová. Dôsledkom tohto kolektívneho právneho zlyhania a hlúposti je to, že tu teraz existuje ústavný zákon, ktorý dovoľuje nekvalifikovaným a určite nie nezávislým poslancom miešať sa do právomocí súdom. To určite nie je nevinná anomália. Na základe toho zákona je teraz súčasťou Národnej rady SR výbor, v ktorom preskúmavajú rozhodnutia bezpečnostnej štátnej inštitúcie známe morálne autority ako poslankyňa SMER-u Laššáková (áno, tá…), predsedkyňa výboru, Rudolf Pučík zo SNS a jeho stranícky bos Ján Slota, ktorý je tiež známou morálnou a intelektuálnou autoritou. A sú tam i ďalší experti na právo a bezpečnosť, ako poslanec SMER-u Róbert Madej či poslankyňa Katarína Tóthová z HZDS. Jeho členom je i Daniel Lipšic, ktorý za ten ústavný zákon nehlasoval.
Táto škvrna na slovenskom ústavnom systéme je však iba drobnou lapáliou v porovnaní s niektorými historickými “protiústavnými ústavnými” zákonmi. Možno stojí za to spomenúť spomedzi mnohých historických príkladov dva:
.o smrti Weimarskej republiky
Prvým je prípad nemeckej Weimarskej republiky. Tá vznikla v porazenom Nemecku – na zhorenisku po požiari prvej svetovej vojny. Podľa názoru odborníkov bola weimarská ústava na tie časy dobrá demokratická ústava. Ale v Nemecku sa stalo zvykom opakovane prelamovať jej znenie inými ústavnými zákonmi. Asi po štrnástich rokoch platnosti z nej zostal neúčinný a neprehľadný galimatiáš. Český ústavný sudca Pavel Holländer o tom vo svojej Filozofii práva píše: “Ústavná prax Weimarskej republiky v rokoch 1919 až 1933 sa vyznačovala pravidelným prelamovaním ústavy cestou špeciálnych ústavných zákonov (čo viedlo k neprehľadnosti ústavy a k jej labilite). Táto prax bola akceptovaná aj prevažujúcou časťou vtedajších predstaviteľov náuky ústavného práva. Podľa Konrada Hesseho ‚prísne juristickou’ koncepciou ‚zdanlivo abstrahujúcou od všetkých, najmä ale politických obsahov, prispel vtedajší formalistický pozitivizmus k tomu, že weimarská Ríšska ústava mohla byť nacionálne-socialistickým režimom odstránená zdanlivo legálnou formou’.”
Nakoniec sa stalo toto: Po požiari Reichstagu, zinscenovanom nacistami, vydal koncom februára 1933 prezident von Hindenburg na Hitlerovu žiadosť dekrét, ktorým suspendoval väčšinu ľudských práv zaručených ústavou Weimarskej republiky. To umožnilo rôzne veci, napríklad terorizovanie voličov pred marcovými voľbami. Napriek tomu Hitlerova koalícia v týchto voľbách získala iba tesnú väčšinu, pričom jeho vlastná strana NSDAP získala sotva viac než tretinu hlasov.
Novozvolený Reichstag (nemecký ríšsky parlament) sa zišiel koncom marca 1933 už bez komunistov pozatýkaných na základe Hindenburgovho dekrétu a prijal takzvaný Zmocňovací zákon (Ermächtigungsgesetz), ktorým sa parlament sám zbavil všetkých legislatívnych právomocí a odovzdal ich Hitlerovej nacistickej vláde. Keďže išlo o zákon, ktorý prenášal na vládu dokonca aj moc prijímať ústavné zákony, bolo ho potrebné prijať ústavnou väčšinou – ako ústavný zákon. Pri jeho prediskutúvaní a prijímaní obkolesovali budovu aj poslancov zastrašujúce jednotky násilníkov z SA. Nakoniec za zákon hlasovalo 83 percent všetkých poslancov a ústava Weimarsskej republiky prestala existovať. Koncom marca a následne začiatkom apríla 1933 prišli ešte ďalšie dva zákony – prvý a druhý “Gleichschaltungsgesetz”. Ten prvý dal krajinským vládam rovnaké legislatívne právomoci ako centrálnej ríšskej vláde a druhý potom stanovil ríšskych miestodržiteľov (Reichsstatthalter) pre každú z krajín Ríše, ktorí mali moc menovať aj svoju krajinskú vládu. Tieto rýchlo a silnou ústavnou väčšinou odsúhlasené zákony sa stali legálnou a ústavnou bázou nacistickej tretej ríše. Ale cesta do pekla tretej ríše sa začala dlho predtým – už prvým ústavným zákonom, ktorým prelomili poslanci (vtedy ešte) demokratického Reichstagu niektoré ustanovenia weimarskej ústavy.
.ústavný zákon o deportáciách
Ústavný zákon zo dňa 15. mája 1942 o vysťahovaní Židov, ktorý prijal Snem Slovenskej republiky, je druhým príkladom. Jeho príbeh je iný, hoci po morálnej stránke príbuzný s príbehom konca Weimarskej republiky. Zákon je to krátky a postačí priamo citovať iba tri z jeho stručných siedmich paragrafov: Paragraf 1. hovorí, že “Židov možno vysťahovať z územia Slovenskej republiky.” Paragraf 3. znie, že (1) Židia vysťahovaní a Židia, ktorí územie štátu opustili alebo opustia, strácajú štátne občianstvo Slovenskej republiky, a že (2) Majetok osôb uvedených v ods. 1 prepadá v prospech štátu. Nadôvažok, že štát ručí veriteľom len do výšky hodnoty prevzatého majetku. To mal byť, podľa pôvodného vládneho návrhu, § 2., ale slovenský snem to zmenil – § 2. tvorili v zákone výnimky.
K tomuto ústavnému zákonu treba poznamenať niekoľko vecí. Aj keď z hľadiska nárokov na liberálny demokratický právny štát bola vtedajšia slovenská ústava naozaj pochybná, tento ústavný zákon porušoval aj niektoré jej princípy a ustanovenia. Preto musel byť prijatý ako “ústavný”. Bol zvláštnym spôsobom “retroaktívny”. Prvý transport židovských dievčat zo Slovenska odišiel totiž už 25. marca 1942, a do 15. mája, keď bol prijatý tento ústavný zákon, bolo už deportovaných zo Slovenska do koncentračných táborov 38 169 Židov. Veľká časť z nich už vo chvíli prijímania zákona nežila. Neskôr boli deportovaní ďalší – dovedna v priebehu roka 1942 odtransportovali zo Slovenska už aj na základe tohto zákona 57 628 Židov (ďalších asi 13 500 Židov bolo deportovaných po nemeckej okupácii v roku 1944). Išlo o ústavný zákon, ktorý mal dodatočne legitimizovať niečo, čo sa už vlastne v plnom rozsahu stalo. Pôvodný návrh bol menej alibistický (bez výnimiek) a zaujímavé je čítať jeho dôvodovú správu. Vyplýva z nej, že vláda slovenského štátu nechce zmeškať možnosť deportovať Židov z územia Slovenska, ktorá sa jej na základe dohôd s nemeckými funkcionármi naskytla, a preto treba urýchlene prijať právnu normu, ktorá by deportáciám dala zákonný podklad. Deportácie židovského obyvateľstva zároveň umožnili vláde zbaviť sa masy ľudí ožobračenej predchádzajúcimi protižidovskými zákonmi, ktorá pre štát predstavovala obrovský politický a sociálny problém.
Tie “humánne” výnimky pre pokrstených či “užitočných” (lekárov, veterinárov a podobne) Židov, ktoré si tam doplnil slovenský Snem, zachránili istý počet ľudí a ďalších asi 2 000 ľudí uniklo smrti vďaka Tisovým výnimkám. V porovnaní s vyše 70 000 deportovanými je to zúfalo málo. Z tých vyše 57-tisíc, ktorí boli deportovaní ešte v roku 1942 – pred prijatím toho “retroaktívneho” ústavného zákona i po jeho prijatí – prežilo iba niekoľko sto (údaje vravia, že 250 až 800).
Ako vidno, aj Slovensko má s prijímaním ústavných zákonov, ktorými treba riešiť nejaký akútny problém, trebárs aj ex post, historické skúsenosti. Vlastne “skúsenosti”, aby som bol spravodlivý a neviem, či by to mal byť zdroj hrdosti, či nebodaj právnej argumentácie zdôvodňujúcej, že väčšina môže všetko.
.o chrbtici demokratickej ústavy
Po 2. svetovej vojne reagovali tvorcovia novej nemeckej ústavy na históriu rokov 1919 až 1945 obmedzeniami takejto praxe priamo v ústave. Podľa Pavla Holländera ide o to, že nemecký Základný zákon (das Grundgesätz – ústavu) možno meniť iba zákonom, ktorý výslovne mení alebo dopĺňa text Základného zákona (ústavy). Píše tiež, že druhým opatrením na ochranu pred svojvoľným prijímaním ústavných zákonov bolo vyňatie “materiálneho ohniska ústavy” z dispozície zákonodarcu. Inými slovami ide teda o “imperatív nezmeniteľnosti” (Ewigkeitsklausel), podľa ktorého je neprípustná zmena Základného zákona (ústavy), ktorá by sa týkala základných princípov spolkového usporiadania, základných princípov ochrany ľudských práv, právneho štátu, suverenity ľudu a práva na občiansku neposlušnosť. Pavel Holländer uvádza aj rozhodnutie nemeckého Spolkového ústavného súdu, podľa ktorého z toho vyplýva, že:
a) návrh smerujúci k takejto zmene ústavy nesmie byť v Spolkovom sneme prerokovaný a nesmie byť ani predložený na hlasovanie,
b) ak by sa napriek tomu o ňom hlasovalo, nemôže byť prijatý nijakou väčšinou; ani jeho jednohlasné prijatie by nebolo schopné zmeniť ústavu,
c) ak bol prijatý návrh ústavného zákona predložený spolkovému prezidentovi, nesmel by ho prezident vyhlásiť,
d) ak by ho spolkový prezident napriek tomu vyhlásil, musel by potom Spolkový ústavný súd vyhlásiť túto zmenu Základného zákona za právne neplatnú…
Pavel Holländer potom ďalej v texte pripomína, že vymedzenie materiálneho ohniska ústavy spolu s imperatívom nezmeniteľnosti je obsiahnuté aj v ďalších moderných európskych ústavách, napríklad v gréckej, francúzskej či portugalskej. A obsahuje ho aj česká ústava. Pôvodný návrh českej ústavy imperatív nezmeniteľnosti neobsahoval – podobne, ako ho dodnes neobsahuje slovenská ústava – ale nakoniec sa tam na návrh výborov českého parlamentu ocitol. A už prvé rozhodnutie českého Ústavného súdu v roku 1993 aj sformulovalo jeho interpretáciu. Píše sa v ňom, že konštitučné princípy demokratickej spoločnosti v rámci Ústavy sú postavené nad zákonodarnú kompetenciu a tým “ultra vires” (právnický výraz znamenajúci “za hranicami právomocí”) parlamentu, pričom odstránenie niektorého z týchto princípov, nech už by sa udialo akoukoľvek parlamentnou väčšinou, aj jednomyseľne, nemôže byť interpretované inak ako odstránenie ústavného štátu ako takého.
Pavlom Holländerom citovaný nález českého Ústavného súdu je obsiahly a na pochopenie jeho zmyslu sa oplatí z neho citovať aj časť obsiahleho zdôvodnenia:
“Právně-pozitivistická tradice, jež se přenesla i do poválečných ústav (včetně naší ústavy z roku 1920), odhalila však v pozdějším vývoji vícekrát své slabiny. Ústavy konstruované na těchto základech jsou hodnotově neutrální: tvoří institucionální a procesní rámec, naplnitelný velmi odlišným politickým obsahem, protože kritériem ústavnosti se stává dodržení kompetenčního a procesního rámce ústavních institucí a postupů, tudíž kritérií formálně-racionální povahy. V důsledku toho bylo v Německu akceptováno nacionálně-socialistické panství jako legální, přestože vyhlodalo obsah a posléze zničilo samu podstatu Výmarské demokracie. Legalistické pojetí politické legitimace usnadňovalo po válce Klementu Gottwaldovi ‚naplňovat staré měchy novým vínem’ a pak ‚legitimovat’ únorový puč roku 1948 formálním dodržením ústavních procedur. Princip ‚zákon je zákon’ se projevil proti bezpráví ve formě zákona jako bezmocný. Vědomí, že nespravedlnost musí zůstat nespravedlností, i když se halí do pláště zákona, se promítlo i do ústavy poválečného Německa a v současné době i do Ústavy České republiky. Naše nová ústava není založena na hodnotové neutralitě, není jen pouhým vymezením institucí a procesů, ale včleňuje do svého textu i určité regulativní ideje, vyjadřující základní nedotknutelné hodnoty demokratické společnosti. Česká ústava akceptuje a respektuje princip legality jako součást celkové koncepce právního státu, neváže však pozitivní právo jen na formální legalitu, ale výklad a použití právních norem podřizuje jejich obsahově-materiálnímu smyslu, podmiňuje právo respektováním základních konstitutivních hodnot demokratické společnosti a těmito hodnotami také užití právních norem měří.”
Všetko, čo vyriekol český Ústavný súd poukázaním na osud nemeckej Weimarskej republiky i demokracie v povojnovom Československu v roku 1948, platí bez výnimky aj pre Slovensko – ten rok 1948 bol predsa aj slovenským rokom 1948. V ústave Českej republiky to potom priamo rieši článok 9, ktorý má tri odseky:
(1) Ústava může být doplňována či měněna pouze ústavními zákony.
(2) Změna podstatných náležitostí demokratického právního státu je nepřípustná.
(3) Výkladem právních norem nelze oprávnit odstranění nebo ohrožení základů demokratického státu.
.nepísané neznamená neexistujúce
V slovenskej ústave takýto článok chýba, čo je pochopiteľné. Jej pôvodní autori, čudná to skupina komunistických právnikov okolo Vladimíra Mečiara, neboli ani ústavní právnici, ani filozofovia práva, ani príliš múdri ľudia. Ale odpisovali odkiaľ to len šlo a v spoločnosti panoval ťažko oddiskutovateľný konsenzus, že všetci chcú demokratickú ústavu na západoeurópsky spôsob. Teda takú, ktorá má akýsi mravný fundament. Preto prebrali koncept základných ľudských práv a slobôd a podobne. Nemáme podobný ústavný článok ako článok 9 českej ústavy, čo však neznamená, že neexistuje nič, čo by sa dalo označiť za nemeniteľné materiálne ohnisko ústavy. Ani iné demokratické štáty nemajú vždy materiálne ohnisko ústavy explicitne vymedzené priamo článkom ústavy (Briti dokonca ani nemajú celistvý ústavný text), a predsa nik nepochybuje, že takéto ohnisko v ich ústavných systémoch implicitne existuje, ani o tom, že sú vystavané okolo fundamentu, ktorého sa nikto nesmie dotknúť – ani ústavná väčšina v parlamente. Ústava, ktorej konštrukcia nie je vystavaná okolo nemeniteľného morálneho a politického fundamentu, nemá morálnu ani politickú chrbticu. A bez chrbtice je jednoducho hračkou v rukách akejkoľvek 90-člennej ad hoc skupiny, ktorá sa práve nájde v parlamente.
V slovenskej ústave k implicitnému materiálnemu ohnisku ústavného textu patria bezpochyby aj základné práva a slobody. Podľa môjho názoru sa to dá odčítať aj z odseku 3 článku 93 Ústavy SR o referende – podľa neho základné práva a slobody nemôžu byť predmetom referenda. Inými slovami, predmetom referenda nemôže byť nič, čo je obsahom celej druhej hlavy slovenskej ústavy.
Ak som dobre rozumel nálezu Ústavného súdu k zákonu o preukazovaní pôvodu majetku, tak porušenia ústavy, ktoré v tomto zákone Ústavný súd konštatoval, sa týkajú práve obsahu druhej hlavy slovenskej ústavy: Tento zákon podľa nálezu Ústavného súdu “porušuje ústavný princíp právnej istoty, je retroaktívny vo vzťahu k nadobudnutým právam, pripúšťa nadmerné zasahovanie do práva vlastniť majetok, neprimeraným spôsobom posúva dôkazné bremeno z orgánov verejnej moci na fyzické a právnické osoby a v spojení s tým zavádza nový, ústave neznámy spôsob prepadnutia majetku, ktorého realizácia nie je transparentná a napokon z jeho ustanovení vôbec nevyplýva”.
A ak dobre rozumiem článku 93 platnej slovenskej ústavy, tak zákon o preukazovaní pôvodu majetku obsahuje veci, o ktorých by nebolo možné usporiadať referendum, lebo referendum nemožno usporiadať o nijakom obmedzení základných práv a slobôd, a tento zákon ich dokázateľne obmedzuje – konštatoval to aj Ústavný súd. Prečo si niekto myslí, že to, o čom nesmie rozhodnúť ani nadpolovičná väčšina všetkých voličov v referende, ba ani všetci slovenskí voliči do poslednej nohy, ani celý ľud, ak to smiem tak povedať, o tom smie rozhodnúť hociktorých 90 poslancov slovenského parlamentu?
.o inštinkte slobody
Najprv by som rád citoval Sira Ralfa Dahrendorfa, ktorý píše (v knižke Pokoušení nesvobody) o tom ako “erasmovec” a filozof slobody Isaiah Berlin vidí základný impulz, ktorý vedie zástancov slobody. Ide podľa neho o “anarchický impulz, ktorý na všetky, aj na tie najnutnejšie obmedzenia, reaguje nevľúdne”. Som zástanca slobody, a reagujem preto nevľúdne. Ústavný zákon o preukazovaní pôvodu majetku, ktorý pácha všetko to, o čom už tu bola reč, je brutálnym útokom na slobodu. Jeho text je natoľko zlý a porušuje toľko práv a slobôd, že ho považujem za kriminálny. Je úplne ľahostajné, či mám majetok, ktorého pôvod neviem dokázať (nemám), a je úplne ľahostajné, či ho má niekto iný (určite mnohí), sloboda vlastniť majetok si zaslúži mimoriadnu ochranu. Pre menej chápavých: Nie ten podozrivý majetok si zaslúži mimoriadnu ochranu, tie práva a sloboda si ju zaslúžia. To mi hovorí môj berlinovský anarchický impulz, môj inštinkt slobody. Slovné spojenie “anarchický impulz” nie je pre bežné ucho príliš atraktívne. Isaiah Berlin ho použil v abstraktnej úvahe o slobode a v akademickom tichu svojej oxfordskej pracovne. Rád ho preto nahradím slovom inštinkt. Očakával by som, že aj celkom obyčajný človek Západu reaguje inštinktívne “nevľúdne” aj na najmenšie obmedzenie slobody a strpí ho, len keď uzná racionálne a nespochybniteľné argumenty v jeho prospech. A strpí ho neochotne, iba v nevyhnutnom rozsahu a iba na nevyhnutný čas. V prípade zákona o preukazovaní pôvodu majetku takéto racionálne a nespochybniteľné argumenty neexistujú.
To, čo čakám od celkom obyčajného človeka, očakávam mnohonásobne od človeka, ktorý si trúfol stať sa zákonodarcom. Ak nemá fungujúci inštinkt slobody, je hrozbou pre moje ústavné slobody. Prelomenie rozhodnutia Ústavného súdu ústavnou väčšinou je vždy nezodpovednou avantúrou. Prelomenie rozhodnutia Ústavného súdu, ktoré natoľko jednoznačne konštatuje porušenie práv a slobôd, by nebolo iba avantúrou, ale priamo demontážou slobody, neospravedlniteľnou nijakým fiktívnym bojom proti korupcii.
Mimochodom, boj proti korupcii. Pri čítaní toho zákona sa určite otriasajú smiechom všetky múry Elektier a iných sídiel slovenskej “kapitálotvornej” vrstvy. Hoci umožňuje šikanovať občanov aj na základe anonymného udania, umožňuje polícii kopírovať súkromné dokumenty a vstupovať do podnikov aj bez akéhokoľvek relevantného podozrenia, že niekto spáchal trestný čin, obísť ho dokáže poľahky ktorýkoľvek zlodej. Aj generálny prokurátor je presvedčený, že ide o nefunkčný zákon. Nebezpečnejšie než nefunkčný protiústavný zákon je však šírenie mýtu, že na boj proti zlodejským zbohatlíkom Slovensko potrebuje zákon porušujúci ústavné práva a slobody. Naozaj nepotrebuje.
.čo môže väčšina
Podľa Daniela Lipšica (viac tu) i ďalších môže ústavná väčšina v parlamente čokoľvek. Myslí si tiež, že neexistuje dôvod “na vykázanie niektorých ústavných noriem do panteónu večných a nezmeniteľných princípov”, hoci si to českí, nemeckí či francúzski ústavní právnici zjavne myslia. Kladie si v tejto súvislosti aj niekoľko otázok, čo vlastne väčšina nemôže – bez jednoznačnej odpovede. A hovorí ironicky o “nejakej osvietenej právnickej elite na Ústavnom súde” či o “materiálnom právnom štáte” (ide zrejme o spomínané materiálne ohnisko ústavy). Nuž, mne sa zdá, že irónia nie je na mieste. Aj ja mám zopár otázok: Môže ústavná väčšina zrušiť celú druhú hlavu slovenskej ústavy aj so všetkými právami a slobodami? Môže ústavná väčšina prijať nový zákon o deportáciách, tentokrát trebárs Maďarov? Môže ústavná väčšina nielen skrátiť, ale aj predĺžiť volebné obdobie poslancov, povedzme na neurčito? Môže ústavná väčšina zrušiť napríklad celý prvý oddiel siedmej hlavy Ústavy SR, čím by sa zrušil celý Ústavný súd? Môže ústavná väčšina znovuzaviesť trest smrti a vymenovať aj politické zločiny, za ktoré bude udeľovaný? Môže ústavná väčšina zakázať všetky politické strany okrem jednej? Ak tomu dobre rozumiem, tak na všetky tieto otázky znie v priestore, v ktorom uvažujú predkladatelia ústavného zákona o preukazovaní pôvodu majetku, odpoveď áno – ústavná väčšina môže všetko, lebo je to demokratická väčšina, ktorej nebude nejaká “osvietená právnická elita” prikazovať, čo môže a čo nie. Je to jednoducho jej panská vôľa, nech už by sa skladala z hocijakých nevedomcov. Znie to hrozne, ale to je logický dôsledok úvahy Daniela Lipšica.
Domnievam sa, že snaha o prijatie prudko protiústavného zákona o preukazovaní pôvodu majetku ako ústavného je otváraním Pandorinej skrinky do sveta, v ktorom možno potom očakávať demontáž slobôd a demokracie ďalšími zákonmi, ktoré sa už ani nebudú tváriť, že bojujú s nejakým nešvárom. Túto Pandorinu skrinku by nemali otvárať práve ľudia, ktorí vždy stáli na strane slobody. Netušia, že možno prídu iné ústavné väčšiny?
Autor je redaktor týždenníka .týždeň a spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 39/2008 dňa 22. septembra 2008.
