S novým pandemickým rokom sa po predchádzajúcom vynára nielen zas väčší dlh štátov, ale už viditeľnejšie aj inflácia. Predstavujú hrozby pre peňaženky, prosperitu a slobody ľudí u nás aj inde vo svete. Najvyšší čas zatiahnuť brzdy a riešiť ich systémové príčiny.
Verejný dlh nebezpečne rastie aj u nás. V minulom roku dosiahol 61,5 % HDP, zatiaľ čo v roku 2019 bol 48 % HDP. Podľa ministerstva financií vyskočí v rokoch 2020 až 2024 o 23,5 miliárd eur. Po rozhadzovačných vládach Smeru v dobrých časoch tak vláda pokračuje v zatínaní veľkých sekier počas pandémie. A do budúcnosti neplánuje šetrenie, ale rast výdavkov, pričom minister financií a minister práce „vyťahujú z rukávov“ ďalšie výdavkové návrhy. Vládne zadlžovanie navyše podporujú prerozdeľovacie pasce EÚ typu Fondu obnovy a extrémne nízke úrokové sadzby.
Práve aktuálne rastúca inflácia spotrebných statkov bude tlačiť na zreálnenie umelo nízkych úrokov. Tá sa koncom minulého roku významne zvýšila, vo svete, aj u nás. Na Slovensku dosiahla jej medziročná úroveň v ostatných troch mesiacoch vyše 5 percent, v decembri 5,8 percenta. Rizikom je dlhšie trvajúca inflácia, čím vyššia, tým väčším. Znižuje kúpnu silu peňazí a prináša devastačné dôsledky pre ich držiteľov, najmä na posledných v období inflačného rastu cien, napríklad na ľudí s pevnými peňažnými príjmami či zmluvami. „Inflácia je totiž zdaňovanie bez legislatívy,“ ako povedal Milton Friedman. Je však menej viditeľná a pre vlády ako najväčších dlžníkov výhodnejšia ako zdaňovanie. Znehodnocuje tiež úspory, deformuje cenové signály a ekonomickú kalkuláciu, vyvoláva ilúziu prosperity a podkopáva podnikanie a životnú úroveň.
Primárne a systémové príčiny týchto finančných problémov sú centrálne riadené menové systémy, nadmerné a deficitne financované verejné výdavky a osobitne peňažno-dlhový vzťah centrálnych bankárov a politikov, ktorí monetárne a dlhovo živia rast rozsahu a vplyvu štátu a ilúziu z centra vytváraného bohatstva a udržateľného finančného života na úkor budúcnosti. Ich podobu vidíme počas pandémie čoraz intenzívnejšie v kombinácii expanzívnej menovej politiky roztáčajúcej masívny prílev lacných peňazí a expanzívnej výdavkovej politiky vlád s fiškálnymi stimulmi.
Enormne uvoľnená je aj politika ECB. Tá každomesačne „tlačí“ peniaze nákupmi štátnych dlhopisov a iných aktív a drží depozitnú sadzbu na mínusovej úrovni. Jej aktíva vyleteli za ostatné dva roky o 3,9 biliónov eur. Podobne sa správa aj Fed. Do akej miery sa premietne prílev rezervných peňazí do ďalšej inflácie, to závisí od ochoty bánk poskytovať úvery spotrebiteľom a podnikateľom a od použitia týchto peňazí. Centrálne banky nákupmi štátnych dlhopisov a držaním nízkych úrokov motivujú vlády k väčším výdavkom a dlhom a odrádzajú ich od úspor a reforiem. Fiškálna nedisciplinovanosť sa dnes naplno prejavuje.
Je preto dôležité prijať inflačno-dlhové a iné brzdy ako zákaz centrálnej banke nakupovať štátne dlhopisy a realizovať kvantitatívne uvoľňovanie, zmrazenie jej menovej bázy a zvýšenie úrokových sadzieb. A tiež povinnosť vlády hospodáriť s verejnými financiami vyrovnane alebo prebytkovo bez zvýšenia daní a odvodov. Znamená to aj nezmäkčiť dlhovú brzdu a prijať striktné výdavkové limity a daňovú brzdu.
Pre dlhodobé riešenie týchto problémov je potrebné zamerať sa na systémové príčiny. Treba odstrániť administratívne prekážky slobodných rozhodnutí na trhu peňazí (napríklad odbúraním legislatívnej normy o eure ako zákonnom platidle), zmenšovať rozsah a vplyv štátov a iných administratívnych jednotiek a umožniť slobodné a konkurenčné podmienky aj v iných oblastiach ako na trhu peňazí.
Autor je riaditeľ a ekonóm Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.
Článok bol pôvodne publikovaný v týždenníku .týždeň dňa 30. januára 2022.
