Dvadsaťpäť rokov tvorili tvár nášho verejného života v prvom rade veľké domáce témy. Medzinárodná politika ostávala v úzadí. Dnes však medzinárodná politika dominuje a domáca politika sa gubernalizuje.
Pokračuje rozklad politických síl, ktorých východiskom boli ponovembrové zmeny, viditeľný po roku 2010 voľným okom. Vtedajšia vládna koalícia sa utopila v personálnych zápasoch a nebola schopná vymeniť ani len také žaby na prameni súdnictva, akými boli generálny prokurátor a predseda Najvyššieho súdu. Napriek sloganu o vláde „hlbokých reforiem“ sa fakticky nezačala kľúčová reforma vzdelávania, neobnovila reforma zdravotníctva, rozbabrala reforma sociálneho systému a polovičato sa obnovili práva menšín. Nehovoriac o ekonomike, v ktorej sa začali zvyšovať dane a spustil sa celkom nepochopiteľný pohon na živnostníkov a dohodárov, ktorí pritom zaručovali v časoch prebiehajúcej krízy ekonomickú pružnosť.
Vláda Ivety Radičovej mala však napriek tomu svoju veľkú tému – boj proti korupcii, ktorý bol vnútornou agendou predsedníčky vlády. Utopil sa nielen v obrovskom odpore jednotlivých koaličných strán, pre ktoré bolo spájanie ekonomiky s politikou druhou prirodzenosťou, ale aj v spôsobe, akým sa správala vtedajšia koalícia voči kruciálnym škandálom, aké predstavoval záznam „hlasu podobajúceho sa hlasu Roberta Fica“. V tom istom čase, ako kauzu vyšetrovala Špeciálna prokuratúra, bol zvolený aj hlasmi poslancov vládnej koalície za podpredsedu Národnej rady. Myslím, že vtedy sa čudoval dokonca aj on. Boj proti oligarchom je dôležitá téma, ale v takomto vydaní jej chýba akákoľvek dôveryhodnosť.
Nemá zmysel rekriminovať, no je to práve dôveryhodnosť, ktorá dnešnej opozícii najviac chýba. Jej fragmentácia sa po voľbách v roku 2012 neskončila, ale začala sa v oveľa väčšom rozsahu. Kanibalizácia jednotlivých strán medzi nimi celkom podkopala vzájomnú dôveru, takže predstava povolebnej spolupráce pripomína viac promiskuitu ako spojenectvo. Zastavila sa pred voľbami v bode, keď nemá víťazov a porazených, ale rad čakateľov. Pokusy stať sa lídrom obnovy Slovenska či gazdom opozície sa rozmrvili vo vzájomnom osočovaní a pribúdaní politických strán bez šance dostať sa do parlamentu.
Vybavené na bilbordoch ničnehovoriacimi sloganmi vstupujú opozičné strany do predvolebného boja. Jedny bojujú proti oligarchom, druhé za štát, slúžiaci občanovi, tretie za rodinu, ale chýba im spoločný menovateľ, ktorý by ponúkal voči Ficovej politike reálnu alternatívu. Konkurenčné konflikty prevažujú nad spoločnými záujmami a schopnosťou uskutočniť ich. Niektorí si robia nádeje, že zopakujú zázrak z roka 2010, ale v skutočnosti hrozí rekordný prepad opozičných hlasov. Čo znie prvý raz ako nádej, stáva sa druhý raz floskulou a tretí raz to už nikto nemyslí vážne. Z toho potom vyplýva nekonečný rozdiel medzi slovami a skutkami. Napísať pekný politický program nie je ťažké, ale ktorá z dnešných opozičných strán môže o sebe povedať aspoň to, že jej slová sú kryté skutkami?
Opozičná politika sa stala kolbišťom žabomyších provinciálnych vojen. Iste, váha sa v posledných rokoch presunula na medzinárodnú politiku. Ale ani tu nedokázala nájsť súčasná opozícia jasne sformulované stanovisko, odlišné od postoja Ficovej vlády pri ruskej invázii na Kryme a vo východnej Ukrajine, ani pri ruskom bombardovaní Sýrie. Pri gréckej kríze sa nedokázala odpútať od vzájomných výčitiek spred troch-štyroch rokov. Zbabelý postoj opozície voči Ficovej hrubokožej migračnej politike ju celkom pochoval.
Štyri mesiace pred voľbami nastal čas opozičnej kapitulácie. Z horúčkovitého sčítania percent a špiritizovania, kto s kým by mohol zostaviť vládu, sa stalo rovnako horúčkovité hľadanie najlepšej pozície pre povolebnú účasť vo Ficovej vláde. Ficov SMER sa pritom stará v prvom rade o to, aby vládol sám. A ak bude treba, vyberie si toho najpoddajnejšieho. Tak je uložený dnešný slovenský svet. Mentálne dozrel na tretiu Ficovu vládu. Po čase príkrej polarizácie nedošlo k prirodzenej diferenciácii, ale k systému „všetci v jednom vreci“, ktorý zo slovenských dejín tak dobre poznáme.
Autor je literárny vedec a prezident KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 45/2015 dňa 2. novembra 2015.
