Opozícia

Tretia vláda Roberta Fica je svojou podstatou rovnaká ako predošlé. Prvý raz po roku 1989 však znamená spoločnú vládu autokratických, nacionalistických a demokratických síl.

Sieť a MOST-HÍD sa vstupom do vládnej koalície stali Ficovými vazalmi. Smer, vyfutrovaný SNS, si bude robiť zo slabej Siete a Mostu-Hídu trhací kalendár. Ich prípadný vzdor zmietne Fico zo stola vyhrážkou predčasných volieb, a to si ani jedna z oboch strán nebude môcť dovoliť. Ak niekto naozaj rozhodne o predčasných voľbách a ich čase, nebudú to oni, ale Robert Fico.

Možno oprávnene predpokladať, že na budovaní štátneho kapitalizmu za účasti vybraných veľkopodnikateľských skupín sa nič okrem ich portfólia nezmení. Predstava, že štátny úradník, slúžiaci na Ministerstve školstva fakticky všetkým ponovembrovým vládam, môže urobiť vo vzdelávaní hlboké zmeny, je iluzórna. Rovnako bude aj naďalej platiť, že na Slovensku sa človek spravodlivosti nedomôže, ako o tom svedčí danajský dar Tomáša Boreca jeho nasledovníčke. Prenesenie celého prípadu Hedvigy Malinovej Žákovej do Maďarska je totiž palicou s dvoma koncami. Na jednej strane dosiahol jej advokát pre svoju klientku maximum možného a my všetci môžeme zaželať celej rodine zo srdca pokojný život. Prenesenie sporu do druhej krajiny však potvrdzuje aj slovenské „výsadné právo“ politických elít na beztrestnosť. A proeurópskosť Ficovej vlády je len pseudológia fantastica. Robert Fico účinne rozvracia jej podložie od ruského dobytia Krymu a invázie na východnej Ukrajine až po protiimigračnú politiku, v ktorej hrá stredoeurópsky prím.

Toto všetko sú samozrejmosti. Zaoberať sa naďalej rýchlosťou vzniku vlády a jej zložením nemá veľký zmysel. Pre voliča sa stáva kľúčovou otázkou opozičná politika. Ak zabudneme na politologické úvahy Borisa Kollára, že dnešnou hrubou čiarou medzi koalíciou a opozíciou je vzťah k oligarchom, na základe čoho vytvára antioligarchickú alianciu od Kotlebu po Kollára, povedzme si, že základné rozlíšenia sú tri.

Prvým, najnápadnejším znakom bude vzťah opozície k politickej korupcii, k slobodnej ekonomike a finančnej zodpovednosti, k vzdelanosti, spravodlivosti a zdraviu. Druhým, rovnako dôležitým, bude vzťah k liberálnej demokracii. Opozícia je rozčesnutá na demokratickú časť (s Kollárom hýriacim všetkými farbami) a na protisystémového Kotlebu. Hnedý zápach demokratickú opozíciu oslabuje a presúva jej ťažisko. Len Viera Dubačová a Ondrej Dostál sa vymedzili jasne a neprehliadnuteľne, ale nevydalo to ani na sedem statočných. Tretím, a možno vôbec najdôležitejším bude vzťah opozície ku geopolitickému zakotveniu Slovenska. Nejde pritom o eurokritickosť, ale o našu elementárnu existenciu a zakotvenosť v euroatlantickom priestore.

Keď opadnú vášne zo sklamaných očakávaní, budú toto tri základné oblasti, v ktorých sa bude formovať demokratická opozícia. Vrelo by som odporúčal voličovi, aby ju tentoraz hodnotil celé volebné obdobie, a nielen posledné dva týždne pred voľbami. Určite si tak po budúcich voľbách ušetrí sklamanie.

Autor je literárny vedec a prezident KI.

Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 14/2016 dňa 4. apríla 2016.

Navigácia