Oporné body topografie môjho detstva tvorila škola na Čapkovej ulici, kúpalisko Palenerka hore na Hlbokej v údolíčku so skalnými ružami, pivárňou a kolkárňou, Hlavná stanica, kam sme chodili do kina Čas na frigovky a lupinovky. Náš rajón sa končil pri Pionierskom paláci. Na druhú stranu Dunaja, do Petržalky, to už bola výprava; chodili sme tam do záhrad na marhule, na stromoch sedeli petržalskí chalani a strieľali na nás z prakov.
Toto je moja pamäť marhúľ. Až neskôr ma s Petržalkou spájalo korčuľovanie na zamrznutom dunajskom ramene, preplávanie Dunaja s pristátím na Lide, hokejové šatne Spartaka Kovosmalt, tenisové kurty na Spojoch a letmé výstavy študentov „šupky“ s obrazmi, rozhodenými pri dunajských kriakoch.
Potom som už mal na Petržalku len zlosť: za to, že sa do Bratislavy zaryl most, ktorý ju mal s Bratislavou spájať a rozčesol ju na dvoje, za ničenie marhuľových záhrad, za to, že namiesto architektonickej predstavy o Petržalke ako bratislavských Benátkach na vode vzniklo sídlisko, v ktorom sa nedá orientovať, za diaľnicu, ktorá betónovými múrmi oddelila Petržalku od Dunaja, za drogy a za to, že dnešná stavebná rozpínavosť sa práve chystá zahryznúť do Sadu Janka Kráľa.
Niečo z tejto pamäti, nie z jej zlosti, ale melanchólie som našiel v knihe Jaroslava Gustafíka Spomienky Staropetržalčana (MÚ MČ Bratislava-Petržalka, 2000). Objavil som tam nivy, lužné lesy, sedemstoročnú históriu Engerau, ktoré by sa dnes vlastne nemalo volať Petržalka, ale Úzke Nivy. Našiel som tam aj pamäť marhúľ: „Záhrady a ovocné sady Petržalčanov oplývali bohatosťou odrôd ovocia. Medzi všetkými druhmi dominovala ‚kráľovná‛ – marhuľovník. Veľkoplošne, v extravilánovej južnej časti chotára i v prídomových záhradách, sa pestovali predovšetkým sorty Kecskemét a Wachauer. Prvá pôvodom maďarská, druhá dolnorakúska. Najobľúbenejšia petržalská sorta ananáska, so šťavnatou aromatickou dužinou, bola najvyhľadávanejšia nielen domácimi konzumentmi, ale aj ‚fajnšmekrami‛ z okolia, ba až z českých krajín.“ To bola pamäť najväčšej obce predvojnového Československa s 21 000 obyvateľmi, ktorá sa skončila začiatkom sedemdesiatych rokov smútkom z „obnažených vnútorných stien, potrhaných tapiet a izbových malieb… mračien prachu a kúdolov dymu z desaťtisícov pálených ovocných stromov, na ktorých dozrievali tony ovocia.“ Niečo zo svojej zlosti som našiel v dnešnej Petržalke s jej 115 000 obyvateľmi v texte petržalských raperov: Priamo z 5ržalky, „kde?“ žijú ľudia „akí?“ rovnakí, ťahajúci za rovnaké páky// jakí´ takí i onakí, vymenili sk8y a zmalované vlaky za rýmy, ktorými robia ľuďom rozpaky.
Texty LÚZA, A.M.O. a OPAK VSP sú zurvalecké až vulgárne, ale zaskočila ma ich sila, pripomínajúca intenzitu básní Josifa Brodského alebo Ivana Magora Jirousa. Platí pre ne, že „logický jazyk je sám osebe taký nepresný a chudobný nástroj výrazu, že svoje pocity nemôžeme spostredkovať ináč, len tak, že sa uchýlime k poetike – aj keby malo ísť o poetiku obscénnosti a kliania“.
Knižka Idy Želinskej a Fedora Blaščáka Engerau (Bratislava, CKO, 2005), ktorej súčasťou sú piesne petržalského hip-hopu, je však predovšetkým záznamom anonymných osobných svedectiev novodobých Petržalčanov všetkých vekových skupín. Vynára sa v nich bongolsko, tento revír dnešnej bandy za kotolňou, strašne nudná Petržalka, konflikt, konflikt, konflikt, mesto, kde si proste kráčaš hodiny medzi barákmi, stretneš milión ľudí a nikoho nemusíš pozdraviť, svet prisťahovalca, ktorý vidí Petržalku ráno a večer z okna autobusu, ale aj petržalská hrdosť štyridsaťtriročnej Moniky.
V tejto Petržalke Lucia (36) začala žiť úplne inak, priemerne, Zita (72) si pamätá ako od októbra v starej Petržalke každý iba zbieral drevo, a preto nemôže povedať krivé slovo na panelák, Verona (41) si práve rieši útek na dedinu a Anka (49) o sebe hovorí: prvých desať rokov to bol jeden permanentný žúr, ktorý sa rozpadol vlastne až vtedy, keď sme začali kupovať lepšie autá, jednoducho sme sa na seba začali pozerať cez peniaze.
Takto, útržkovito a fragmentárne, v zátvorke s tromi bodkami (…) sa rodí nová pamäť mesta, iného, ako si ho uchovala naša detská pamäť marhúľ, živá detská pamäť desaťročného Šimona, ktorý hovorí, aj keď ešte nevie rapovať: bývali sme v starom meste, na Palisádach, mama plakala, keď sme odchádzali, ale ja som rád, v Petržalke nie sú duchovia.
Autor je literárny vedec a prezident KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 34/2007 dňa 20. augusta 2007.
