To námestie najprv nebolo. Bol len voľný priestor pred vnútornými hradbami mesta, ktorý nesmel byť zastavaný. Potom pribudol na jeho dolnej časti pred Laurinskou bránou Obilný trh, ale ten sa vtedy volal Getreidemarkt. Neskôr, v osemnástom storočí, ho preniesli na dnešné Kollárovo námestie (ani to vtedy nebolo ešte Kollárovo) a namiesto neho vznikol pred Laurinskou bránou kurací a zelený trh, Hendelplatz a Grünerplatz, kde sa každý utorok a sobotu predávalo ovocie, hydina a vajcia.
Stredná časť námestia sa volala Händlerzelle, lebo oproti cintorínu svätého Vavrinca bol rad obchodíkov. Potom tu namiesto cintorína založili Brothmarkt, Chlebový trh, ale ani ten v roku 1909 neodolal náporu novopostavenej tržnice.
Námestím bola vlastne len horná časť, Barmherzigenplatz a Irgalamsok tér, Námestie milosrdných podľa kláštora Milosrdných bratov, ktorý tu postavili v druhej polovici 17. storočia. Ten odolal, ako odolávajú milosrdní. V roku 1879 všetky tri časti spojili a vznikol hrdý Marktplatz, Vasártér či Trhové námestie. Po prvej svetovej vojne ho premenovali na Námestie republiky, počas druhej svetovej vojny bolo Hlinkovým námestím, po roku 1945 sa stalo Stalinovým námestím a po jeho smrti Námestím Slovenského národného povstania.
.prežijú len milosrdní
Koľko pánov, toľko názvov a dejín. Pripomína to detskú hru, v ktorej sa vyhadzujú z dlane kamienky, dopadajú na chrbát ruky a potom ešte raz do dlane, padajú na zem a každý vie: toľko detí mám, toľko mi ostalo… Odkedy v druhej polovici 18. storočia zasypali mestskú priekopu, stálo už na tom námestí všeličo. Kláštor a nemocnicu Milosrdných bratov vypálili Turci v osemdesiatych rokoch 17. storočia, Wachtlerov palác vybombardovali v roku 1809 francúzske vojská, potom už v tradícii pokračovali vojaci a príčinliví mešťania, a tak to trvá podnes.
Čo prežilo? Milosrdní bratia, tých nezničilo nič, ani komunizmus. A zo začiatku dvadsiateho storočia samé neo: neoklasicistická tržnica, neobaroková budova Hlavnej pošty, neorománsky kalvínsky kostol, neorománska budova banky. A keby ju nezničili proletárski internacionalisti, bola by za dvoma rohmi prežila aj hrdá neologická synagóga, ako prežila tá učupená v hornej časti námestia. Popolom ľahlo deväťdesiatjeden obchodov a päť hostincov – U čierneho orla, Pri zlatej merici, U zlatej husi, U zlatého jeleňa aj exotický Útek do Egypta. Za medzivojnového Československa pribudla Mestská sporiteľňa, poniže Štátna banka československá, Manderla, budova Ústredného družstva, Tatra banka, obchodný dom Brouk a Babka, Baťa – tvár námestia je dnes najmä jeho viditeľnou pamäťou.
.rečnili tu mnohí
Na tomto námestí rečnil kdekto. Už v 16. storočí sa stavala pred kláštorom Milosrdných bratov pri kráľovských korunováciách tribúna, na ktorej novokorunovaný kráľ prisahal pred zhromaždenými stavmi, že bude chrániť záujmy krajiny. Odvtedy sa tu už usilovali zapísať do dejín mnohí. Niektorí si pristavili tribúny, iní sochy generalissimov a kulichovských mládencov, odchádzajúcich až podnes v nadživotnej veľkosti do boja. Kto na tomto námestí nestál, nebol. To je mém, kultúrny gén a pamäť tohto námestia. To bol inštinkt 17. novembra, ale aj tých, čo si ho radšej nevšimli, alebo pred ním zaliezli do kotolne. A fízľov a nacionalistov, ktorí sa pokúšali to novembrové námestie prepísať do svojho jazyka.
V prvý decembrový adventný večer roku 2006 dýcha námestie pokojom. Okolo krúžia policajti a udeľujú ako vyznamenania papuče. Hore, na Hurbanovom námestí skáču dvaja chlapci po klaviatúre dlaždicového akordeónu a stepujú známu melódiu. Pred synom, odchádzajúcim do boja a lúčiacim sa už desaťročia s nevestou a matkou, pýtajú sa dve dámy: „Stari grad, please? Božič, rinok, o.k.“ Toto námestie má aj dnešnú perspektívu. Zvrchu, z obrazovky pred Cafe Media vykračuje mladý muž v koženej bunde. Opakovane s baterkou v ruke obchádza ako nočný strážnik HUB Bank, OTP Bank, Dexiu Bank Slovensko, Poštovú banku, Československú obchodnú banku, Volksbank (dnes už aj Ľudovú banku), prejde námestím, pri Národnej banke sa zastaví, otočí a vráti naspäť do svojej reklamy.
.mnoho tvárí pamäti
Pamäťou námestia sú aj tanky, ktoré tu stáli a páchli, a ten pach je na námestí prítomný ešte aj dnes, aby sme celkom nezabudli. Na tomto mieste tragicky zahynul 21. augusta Peter Legner a tu sa pamäť mení na ponornú rieku, akoby si niekto ešte ani dnes nedovolil napísať, že ho vtedy zabila ruská sloboda. Dole na Hlavnej pošte sa nám prihovára pamäť Jozefa Murgaša, vynálezcu v rádiotelegrafii, vedca, kňaza, národovca. Nevedno celkom, čo má s námestím spoločné, hádam tú poštu. Ináč sa narodil v roku 1864 v Tajove a zomrel v roku 1929 vo Wilkes Barre. Za rohom na Uršulinskej vyhráva muzikálna pamäť Franza Schmidta. Pamätá si ešte kiná Pohraničník, Praha a Slovan, z ktorých ostalo len Divadlo Astorka 90´. Jeho vývesný štít však chýba na budove, ktorá už patrila dvom mocnostiam dvadsiateho storočia, banke a televízii. Dnes je skôr budovou kultúrnej bezmocnosti.
Pamäť Brouka a Babku, dnešného Dunaja nás spája s Prešporkom, prameňom v schwarzwaldských lesoch a čiernomorským ústím. Dominuje jej SME a Sme šťastní, že nás máte radi pre peniaze Tatrabanky, internetové spojenie T Comu a megaboard čísla 2, ktoré sa nestalo číslom 1, aj keď v tom nedeľnom večere ešte stále cítime vo vzduchu namiesto pečených gaštanov vôňu trojjediného plagátového parfumu tohto billboardu, ale aj iného s inou tvárou z iných volieb a ešte iného z reklamy na kozmetiku. Tam, kde bola kedysi Laurinská brána, skvie sa dnes nápis: Ste v centre biznisu. Môžete si to potvrdiť v názvoch bánk, zo sendvičov Mc Donald´s a z ligotavej ocele Hydrotouru, ale ťažko z Národného osvetového centra, Úľuvu a z kníhkupectva Lúč.
.posolstvo námestia
Toto námestie nemá len pamäť, ale aj jej ústav. A aj keby nemalo ústav, bude mať pamäť, a to aj pamäť Jána Langoša (1946 – 2006), jeho zakladateľa, „zástancu dôsledného vyrovnania sa s totalitným režimom na Slovensku, muža odvahy, statočnosti a vytrvalosti v úsilí o slobodu a demokraciu“. Je mi ľúto, že sa stal tak skoro zo živého človeka s tvárou pamäťou s reliéfnym portrétom, ale aj keď to nie je útecha, predsa len je lepšie, že sa námestie stalo súčasťou našej osobnej, autobiografickej pamäti, a nie anonymnej nepamäti.
Ešte jednu pamäť má toto námestie. Pamäť tých, čo si 17. novembra 1989 povedali, že len ten, kto si slobodu vybojoval, je jej hoden, ako si to pred nimi povedali Ján Kollár a Milan Rastislav Štefánik. Vzali zodpovednosť za budúcnosť do svojich rúk, skoncovali s komunizmom a nastolili slobodu a demokraciu, aj keď si tí, čo sa vtedy chystali na zahraničný pobyt a doteraz si nič nevšimli a vládnu ako za starých čias, aj tí, čo teatrálne zaliezli do tepla kotolne, keď z nej skutoční disidenti vychádzali na námestie, myslia dnes niečo celkom iné. Hoci to dnes, v pokojný adventný decembrový večer vôbec tak nevyzerá, do pamäti tohto námestia, ktoré je odvtedy aj Námestím 17. novembra, sa vpísalo aj posolstvo slobody a demokracie, ktorú si treba vždy znova vybojovať.
Autor je literárny vedec a prezident KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 50/2006 dňa 11. decembra 2006.
