Európska únia je už mesiace zaneprázdnená riešením problémov so štátnymi dlhmi a hroziacim – podľa mnohých ekonómov už de facto existujúcim – bankrotom Grécka a so schvaľovaním navýšenia prvého (dočasného) eurovalu, po ktorom má nasledovať i odysea schvaľovania druhého (trvalého) eurovalu. Pri sledovaní hlavných slovenských médií vzniká dojem, ako keby únia ani iné problémy nemala a všetko ostatné fungovalo tak, ako má. Problémov v EÚ je však viac a čoraz väčšia integrácia ich nerieši, ona ich práve vytvára. Jednou z takých problematických oblastí je spoločná európska zahraničná politika.
Už prešli takmer dva roky, odkedy je barónka Catherine Ashton „vysokou predstaviteľkou Európskej únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku“. Patrí sa teda položiť si otázku, kam sa za toto obdobie posunula spoločná európska zahraničná politika a akú úlohu pri tom zohrala jej najvyššia predstaviteľka.
Dobrou príležitosťou na takého hodnotenie je jedna z aktuálnych horúcich tém na medzinárodnej scéne a to žiadosť Palestínskej samosprávy o prijatie za riadneho člena Organizácie spojených národov (OSN), ktorú dňa 23. septembra 2011 odovzdal palestínsky prezident Mahmúd Abbás. Slovenské médiá sa pri informovaní o tejto udalosti sústredili na postoje Izraela a USA, oveľa menej pozornosti venovali postoju Európskej únie.
Ani áno, ani nie
Koncom augusta 2011, keď už bolo známe, že Palestínska samospráva chce požiadať o členstvo v OSN, Catherine Ashton navštívila Izrael aj palestínske územia a rokovala s ich najvyššími predstaviteľmi. Jednoznačnú odpoveď na to, či Európska únia podporí členstvo Palestíny v OSN, však nedala ani jednej strane. Je totiž ťažké byť vysokou predstaviteľkou čohokoľvek bez jasnej politiky, ktorú by mala presadzovať. Pretože pohľad na to, aký by mal byť postoj EÚ napríklad v tejto konkrétnej a aktuálnej otázke, sa v jednotlivých členských krajinách líši.
Niektoré členské krajiny, predovšetkým Francúzsko a Veľká Británia, vyčkávajú s rozhodnutím do poslednej chvíle. Iné, ako napríklad Nemecko, Taliansko, Holandsko a Česká republika už oznámili, že budú hlasovať proti. A barónka Ashton vyhlásila, že „dúfa v riešenie, ktoré Európska únia bude schopná podporiť“. V tejto chvíli sa zdá, že vysoká predstaviteľka EÚ by mala namiesto Izraela a Palestínskej samosprávy navštevovať skôr členské krajiny. Aj keď výsledok by bol asi rovnaký, teda nulový.
Drahý účet za Ashtonovej „službu“
A tak Catherine Ashton, okrem toho, že je už takmer dva roky hlavnou predstaviteľkou neexistujúcej európskej zahraničnej politiky, je predovšetkým šéfkou početnej európskej zahraničnej byrokracie. Európska služba pre vonkajšiu činnosť, ako sa v eurospeaku hovorí tomu, čomu sa v každej krajine hovorí diplomatická služba, totiž už pri svojom vzniku zamestnávala takmer 1600 pracovníkov, z toho 1100 diplomatov. V roku 2010 bol rozpočet tejto zložky Európskej únie 9,5 milióna eur, na tento rok je schválený rozpočet 464 miliónov eur a návrh rozpočtu na rok 2012 je 491 miliónov eur. Keď Európska služba pre vonkajšiu činnosť dosiahne svoje predpokladané maximálne personálne obsadenie (rôzne zdroje hovoria o 5400 až 7000 úradníkoch do roku 2013), mal by byť ročný rozpočet tejto inštitúcie 3 miliardy eur (!), pričom britské euroskeptické zdroje hovoria až o 9 miliardách eur. A to všetko v časoch, keď členské krajiny pod tlakom finančnej a dlhovej krízy prijímajú radikálne úsporné opatrenia , ktoré sa často dotýkajú aj ich diplomatických služieb.
Pokiaľ ide o počty diplomatov a ostatných pracovníkov a rozpočetEurópskej služby pre vonkajšiu činnosť, majú v tom bruselskí úradníci celkom jasno. Už menej jasno je v tom, aká by vlastne mala byť samotná európska zahraničná politika. Britská? Francúzska? Nemecká? Česká? Slovenská? Alebo Grécka? To dnes nevie asi nikto, vrátane barónky Ashton. Tá sama nemala pred nástupom do funkcie žiadne skúsenosti so zahraničnou politikou, ak za také nepovažujeme jej pôsobenie vo funkcii európskej komisárky pre obchod.
Bez smeru i akcie
Ak by sa vysokým predstaviteľom stal nejaký bývalý minister zahraničných vecí či dokonca bývalý predseda vlády niektorej členskej krajiny EÚ, na základe jeho predchádzajúceho pôsobenia na poli zahraničnej politiky by sa dalo očakávať, akým smerom sa bude uberať jeho snaha o formovanie spoločnej európskej zahraničnej politiky. V prípade Catherine Ashton sa ale niet o čo oprieť.
Za dva roky svojho pôsobenia tiež neprišla so žiadnou významnou zahranično-politickou iniciatívou. Premeškala dokonca možnosť chopiť sa „príležitosti“, ktorá sa naskytla po katastrofálnom zemetrasení na Haiti. Hoci sa EÚ hrdí tým, že je najväčším poskytovateľom zahraničnej rozvojovej a humanitárnej pomoci na svete, reakcia Catherine Ashton bola zaspatá a tak sa dostala do paľby kritiky aj v Európskom parlamente.
Jedným z argumentov pre vytvorenie pozície vysokého predstaviteľa Európskej únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku bolo, aby sa EÚ stala významným hráčom na poli svetovej politiky po boku USA, Ruska, Číny a Japonska. Ale kým americká ministerka zahraničných vecí Hillary Clinton navštívila Haiti hneď ako to bolo možné, aby s predstaviteľmi krajiny rokovala o poskytnutí humanitárnej pomoci a rekonštrukcii zničenej krajiny, Catherine Ashton sa zrejme venovala budovaniu byrokratického bruselského aparátu.
Nelegitímne a papalášsky
V prípade žiadosti Palestínskej samosprávy o členstvo v OSN už zaspatosť barónke Ashton vyčítať nemôžeme. Ale ani očakávať nejaké zásadné stanovisko v mene EÚ. Vysokému predstaviteľovi Európskej únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku chýba totiž to hlavné – legitimita tvoriť zahraničnú politiku a jednoznačne sa vyjadrovať k zahraničnopolitickým otázkam. Pripomeňme, že Ashton nebola nikdy zvolená v žiadnych voľbách do žiadneho parlamentu. Členkou hornej snemovne (House of Lords) sa stala vďaka tomu, že jej kráľovná na návrh labouristického premiéra udelila titul barónka. A pripomeňme, že ani nikdy nepôsobila na dôležitej pozícii v oblasti zahraničnej politiky. Chýba jej teda nielen potrebná legitimita, ale i vážnosť a rešpekt u partnerov.
S určitosťou tak vieme povedať iba to, že lady Ashton ako vysoká predstaviteľka Európskej únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku, ktorá súčasne zastáva funkciu podpredsedníčky Európskej komisie, dostáva základný ročný plat približne 265 tisíc eur a k tomu rôzne funkčné pôžitky, v ktorých je Európska únia nepochybne svetovým lídrom a USA, Rusko, Čína i Japonsko jej môžu iba ticho závidieť. Ak k tomu prirátame, že z približne 100 najvyššie postavených diplomatov EÚ každý jeden zarába viac ako britský minister zahraničných vecí (jeho ročný plat je v prepočte 156 tisíc eur) a polovica z nich dokonca viac ako britský premiér (jeho ročný plat je v prepočte 166 tisíc eur), je jasné, že zrušiť Európsku službu pre vonkajšiu činnosť bude veľmi ťažké. No dať jej nejakú zmysluplnú náplň bude ešte ťažšie.
Haló, haló!
Odpoveď na legendárnu otázku bývalého amerického ministra zahraničných vecí Henryho Kissingera: „Aké číslo mám vytočiť, keď sa chcem porozprávať s Európou?,“ napriek umelej konštrukcii vysokého predstaviteľa Európskej únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku neznie „Volajte barónku Ashton!“. Na európskej strane niet jedného jednotného hlasu, keďže únia nie je jedným jednotným štátom. Zatiaľ, našťastie. Európski integrátori však vytrvalo pracujú na tom, aby dnešnú spoločnú-nespoločnú politiku sprevádzanú na jej čísle ešte stále hláškou „Číslo, ktoré voláte, je dočasne nedostupné. Skúste znova,“ raz umelo nahradili jedným jednotným hlasom.
Je tu obava, že eurointegrační politici použijú opäť osvedčený recept. Hlavnou ingredienciou onoho bruselského salónneho menu je, že vytvorenie nefunkčnej európskej politiky alebo inštitúcie sa použije ako argument pre ďalšie posilnenie jej kompetencií na úkor členských štátov. Niečo podobné zažívame v tejto chvíli v súvislosti s eurom. Otázka je, dokedy budú členské štáty a ich občania tolerovať tieto „panské eurohuncútstva“.
Autor analytik KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 09/2011.
