Peter Gonda je riaditeľ a ekonóm Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika, externý lektor ekonómie na Univerzite Komenského v Bratislave a Slovak Senior Fellow britského think tanku Cobden Centre. Je napríklad autorom knihy Eurozóna a alternatívy európskej ekonomickej integrácie (2013) a štúdie Ekonomické dôsledky členstva Slovenska v eurozóne (2014).
Iniciatíva za slobodnú a prosperujúcu Európu bola v januári 2012Po prepuknutí finančnej krízy vo svete v roku 2008 politici v EÚ a USA sľubovali zodpovedné riešenia, ktoré povedú k stabilizácii a ozdraveniu ekonomík. Dlhy krajín EÚ, ako aj USA však odvtedy naďalej rastú vysokým tempom. Dokedy je ešte možné, aby dlhy v západnej civilizácii rástli a je nereálne očakávať skoré veľké prasknutie úverovej bubliny?
Politici a centrálni bankári sľubovali zodpovedné riešenia, realizujú však nezodpovedné neriešenia. Neriešia príčiny krízy, ale krátkodobo hasia jej prejavy. Tým krízu prehlbujú, odsúvajú skutočné riešenie, náklady v čase rozkladajú, celkovo ich zvyšujú a prinášajú dlhodobé negatívne nezamýšľané dôsledky. Ich opatrenia sú finančným dopingom vládam a bankám, ktorý znásobuje ich ekonomicky perverzné motivácieAké existujú reálne scenáre budúceho vývoja s ohľadom na riešenie dlhovej krízy v eurozóne a EÚ?
Predpovedať scenáre vývoja, ktoré v značnej miere závisia od politických rozhodnutí, nie je úplne možné. Rámcovo však aspoň naznačím tri základné scenáre vývoja, ktoré považujem za hraničné mantinely porovnávania, pričom vynechám možnosť status quo ako nepravdepodobný scenár v jeho úplne čistej podobe.
Za najpravdepodobnejší scenár považujem trend prehlbovania centralizácie v eurozóne a EÚ. Európski lídri by pod zámienkou riešenia dlhovej krízy a nesúladu nadnárodnej menovej politiky s národnými rozpočtovými politikami pokračovali v centralizácii, teda v smerovaní k fiškálnej, transferovej a politickej únii a k spoločnému euroštátu. Naďalej by odkladali riešenia príčin dlhovej krízy, pričom by ju „riešili“ zvyšovaním nákladov daňovníkov, osobitne nemeckých, a držiteľov eura v podobe viac alebo menej výrazne vyššej inflácie ako je úroveň 2%, ktorú cieľuje ECB.
Práve prostredníctvom dlhodobo vyššej inflácie bude možné rýchlejšie znížiť reálne hodnoty verejných dlhov a bankových úverov. Osobitné inflačné tlaky môžu navyše vyplynúť z eurofinancovania nákladov nezreformovaných verejných dôchodkových systémov v dominantných krajinách eurozóny. Dôsledkom tohto smerovania by tak bolo nielen posilňovanie koncentrácie moci s masívnym prerozdeľovaním medzi krajinami, ale aj zvyšovaná selektívna záťaž niektorých za iných, znehodnocovanie úspor, znižovanie životnej úrovne držiteľov eura, a to pod stálym tlakom finančného kolapsu a neriadeného rozpadu eurozóny, resp. aj EÚ.
K dotiahnutiu smerovania do jednotného európskeho štátu však pravdepodobne nedôjde. Prirodzenou súčasťou tohto scenára totiž budú aj rastúce a čoraz prudšie protireakcie, trenice a konflikty, postavené napríklad na racionálnych dôvodoch finančného doplácania na iných alebo na neracionálnych argumentoch nacionalizmu. Osobitnou podalternatívou scenára politickej centralizácie tak môže byť vystúpenie niektorých krajín z eurozóny a následný neriadený rozpad eurozóny, prípadne aj EÚ.
Tento scenár neznie optimisticky. Aké sú alternatívy?
Uvedený scenár nerieši, ale prehlbuje krízu a jej príčiny. Považujem ho za rizikový a uvádzam ho ako vážnu bariéru a reálnu hrozbu pre slobody a prosperitu ľudí žijúcich v tomto priestore. Prehĺbil by totiž koncentráciu politickej moci a spôsobil ďalší nárast štátnych zásahov a regulácií. Presmerovanie na slobodnejšie a prosperujúcejšie podmienky podľa mňa vyžaduje podstatne zmenšovať rozsah a vplyv štátov a nadnárodných zoskupení typu EÚ a umožniť fungovanie slobodných trhov s reálnou konkurenciou.
Malo by sa to týkať aj trhu peňazí bez existencie centrálnej banky, na ktorom by bolo umožnené poskytovanie, držba a používanie akýchkoľvek mien, vrátane súčasných mien a striebra, zlata, kryptomien, či iných platobných prostriedkov. Akékoľvek alternatívy, ktoré by reálne riešili dlhovú krízu, by mali byť postavené na odstraňovaní jej systémových príčin, teda centrálne riadených a regulovaných menových a bankových systémov a deficitných verejných financií s nadmernými nárokmi ľudí na verejné výdavky a na návrate k tradičným hodnotám a koreňom slobody a bohatstva Západu ako osobná sloboda a osobná zodpovednosť, rešpekt k vlastníctvu a životu, neobmedzovaná konkurencia s diverzitou, decentralizácia a secesia, individuálne rozhodovanie a súkromné iniciatívy, svojpomoc, dobrovoľná spolupráca a solidarita, šetrnosť, pracovitosť, čestnosť a dodržiavanie dohodnutých pravidiel a dohôd.
Tieto princípy sú v EÚ čoraz viac podkopávané. Predpokladám, že v scenári politickej centralizácie sa to ešte zvýrazní. Alternatívou voči nej je pokúsiť o systémové zmeny v rámci eurozóny a EÚ alebo, ak to nepôjde, tak mimo nich.
Aké systémové kroky na odstránenie príčin dlhovej krízy by teda mali byť v EÚ prijaté?Považujete navrhovaný scenár za realizovateľný?
V podobe značného posunu alebo jeho úplného naplnenia ho považujem za politicky nepriechodný, tým aj nepravdepodobný. Európski lídri a zástupcovia ECB pravdepodobne nebudú riešiť problémy, ktoré spôsobili oni alebo ich predchodcovia. Tak isto je ťažké si predstaviť presmerovanie európskej integrácie do podoby bezcolnej zóny voľného obchodu bez centrálne riadených harmonizácií a regulácií. Vyžadovalo by si to dohody členských štátov Únie, týkajúce sa aj zmien základných zmlúv.
Priznali by tým tiež dnešné smerovanie európskej integrácie je chybné a je potrebné „zaradiť spiatočku“ a k tomu pridať niektoré deregulačné a liberalizačné opatrenia. Takéto systémové zmeny by mohli byť reálnejšie len v prípade hrozby katastrofických finančných problémov typu výrazného znehodnotenia úspor občanov. Čiastočný posun po tejto trajektórii, teda zrealizovanie niektorých čiastkových žiaducich zmien, napríklad zreformovanie a uplatňovanie Paktu stability a rastu, však je za určitých podmienok možné a pravdepodobné.
A aké vidíte možnosti vývoja mimo eurozóny, či EÚ? mentality nárokovateľnosti a kultúry závislosti
Hlavný dôvod vidím politický, nie ekonomický, napriek tomu, že ak grécka vláda znovuzavedie drachmu, tak štátne dlhopisy bude pravdepodobne splácať v znehodnotenejšej mene a veritelia utrpia určité straty. Francúzske, či nemecké veriteľské banky však už držia len menšinu gréckeho dlhu, pričom väčšinu držia verejné inštitúcie. Pre tieto banky, ktoré sú už na odchod Grécka o niečo viac pripravenejšie ako pred niekoľkými rokmi, to nebudú významné straty. To je dôležité pre rozhodovanie nemeckej a francúzskej vlády. Väčšinu strát budú znášať daňovníci eurozóny a držitelia eura. Väčšie straty a náklady by však vyplynuli pre daňovníkov, ak by grécka vláda už nebola schopná splácať svoje záväzky. K tomu ale môže dôjsť bez ohľadu na členstvo Grécka v eurozóne.
Ekonomické a finančné postavenie Grécka je navyše v eurozóne zanedbateľné. Jeho HDP predstavuje necelé 2% a verejný dlh približne 3% HDP eurozóny. Podstatné je preto podľa mňa, že európski lídri sa obávajú, že jeho odchod z eurozóny by znamenal potvrdenie zlyhania menového experimentu a politického projektu eura a smerovania európskej integrácie, teda aj ich zlyhania. Navyše sa môžu obávať tohto kroku ako precedensu, ktorým sa otvoria dvere pre ostatných, možno v budúcnosti odchádzajúcich z vlastnej iniciatívy. To by mohlo vyvolať nákazu odchodov z eurozóny, s tlakom na jej rozpad. Sú si vedomí, že z podľa aktuálne platných zmlúv sa z nej nedá priamo vystúpiť. Pri vytváraní Hospodárskej a menovej únie pravdepodobne nemysleli na možnosť odchodu ktoréhokoľvek člena z nej – akoby tento zväzok mal byť nezvratný.
Európska centrálna banka už tlačí mesačne 60 mld inflačných a iba „vierou v ich hodnotu“ krytých EUR. Ako hodnotíte tento krok Európskej centrálnej banky? Čo je zámerom ECB?morálny hazardA ako z toho von? Ako môže v budúcnosti dôjsť k žiaducej systémovej zmene? S Petrom Gondom sa rozprával Marek Nikolov. Rozhovor bol uverejnený dňa 6. júna 2015 na portáli Konzervatívny výber.
