Z Európskej únie prichádza v ostatných dňoch jedna prekvapujúca správa za druhou. Tri dni po Francúzoch odmietli európsku ústavu ešte presvedčivejším spôsobom v referende aj Holanďania. Euroústava tým dostala veľmi vážnu a možno až smrteľnú ranu. Brusel je vystrašený a začína sa obávať „vzbury národov“. Dvojnásobný referendový debakel dokumentu, ktorý manifestačne až na pár výnimiek podporuje celá európska politická elita, ukazuje na hĺbku priepasti medzi umelým eurosvetom, v ktorom žije táto elita so svojim vlastným umelým európskym jazykom, a svetom normálnych ľudí. A nie je pritom veľmi dôležité, že Francúzi odmietli euroústavu z obáv o svoje sociálne vymoženosti, kým Holanďania z obáv o svoje liberálne prostredie a obaja tak trochu aj s miernou prímesou xenofóbie a znechutenia zo svojej vlády. Už ani nehovoriac, že euroskeptickým Britom sa zasa euroústava zdá príliš socialistická. Podstatné je, že každá krajina má právo na slobodné rozhodnutie o svojom ekonomickom a sociálnom modeli a snahy o jednotný európsky model prostredníctvom prehlbovania centralizácie a unifikovania všetkého, čo sa unifikovať dá, idú nesprávnym smerom. Ak chcú mať Francúzi štát, ktorý sa o nich vo všetkom postará, aj keď na to nemá prostriedky, Holanďania liberálny prístup k homosexuálnym zväzkom, eutanázii, či predaju drog a Briti slobodný trh a voľné vzťahy medzi zamestnávateľmi a zamestnancami, žiadne centrum v Bruseli im do toho nemá čo hovoriť.
Ako čerešnička na torte pôsobí správa, podľa ktorej sa zasa v Nemecku medzi francúzskym a holandským referendom objavili špekulácie, že politici sa začínajú pripravovať na možný kolaps eurozóny a koniec spoločnej európskej meny euro. Spomínaní politici to síce vehementne popreli, ale to nemusí nič znamenať: Keď chcú politici dostať nejakú tému „do obehu“, vypustenie skúšobných balónikov s informáciami, ktoré spočiatku všetci popierajú, je priam klasickým scenárom. Najmä keď len pár dní po nepotvrdených špekuláciách nasledovalo oficiálne vyjadrenie talianskeho ministra práce a sociálneho zabezpečenia Roberta Maroniho, že „Taliansko by malo zvážiť, či by nebolo lepšie odísť z Európskej menovej únie a zaviesť znovu líru“. A dodal, že Taliansko by malo o tejto otázke usporiadať referendum. Francúzsko, Holandsko, Nemecko a Taliansko sú pritom zakladajúcimi členmi únie a ak sa z času na čas vyskytli úvahy o tzv. viacrýchlostnej EÚ, tieto štyri krajiny boli vždy zaraďované do najužšieho integračného jadra, ktoré sa má pohybovať najväčšou rýchlosťou. Francúzsko-nemecký tandem býval považovaný za motor európskej integrácie, či inak povedané prehlbovania centralizácie v EÚ. A európska ústava i spoločná európska mena sú mimoriadne významnými nástrojmi centralizácie EÚ a jej postupného pretvárania na európsky superštát. Ak sú dnes odmietané (euroústava) alebo začínajú byť nahlodávané (euro) z krajín integračného jadra, zrejme to nie sú celkom bezvýznamné signály.
Ak by euroústavu v referende odmietli tradične euroskeptickí Briti, bolo by to asi vnímané inak, ako keď to spravili doteraz euronadšeneckí Francúzi. Keď si svoj odpor voči európskej ústave dovolilo v Európskom parlamente vyjadriť zopár euroskeptických poslancov, ich kolegovia sa na nich pozerali ako na výtržníkov. Nadšenie Francúzov, oslavujúcich na námestiach výsledky referenda, však už nebolo možné schladiť tak jednoducho. Vyviesť niekoho z rokovacej sály je predsa len ľahšie než vyprázdniť námestie. Keď na problémy súvisiace so zavedením jednotnej meny pre rozdielne ekonomiky európskych krajín a z nich vyplývajúcu hrozbu prehlbovania centralizácie EÚ upozorňovali len niektorí kriticky orientovaní ekonómovia, je to asi niečo iné, ako keď sa alternatívou možného kolapsu eurozóny začnú zaoberať oficiálni predstavitelia najväčšej krajiny EÚ. V Európe sa skrátka niečo deje.
Už 10. júla sa o euroústave uskutoční referendum v ďalšej krajine. Viete ako sa po luxembursky povie NIE? Onedlho sa to možno dozvieme.
Autor je riaditeľom KI a koordinátorom Iniciatívy proti európskej ústave.
Článok bol publikovaný v denníku Hospodárske noviny dňa 7. júna 2005.
