Na prvý pohľad sa zdá, že o Edwardovi Snowdenovi vieme všetko. Vladimír Putin nám ponúkol obraz neohrozeného bojovníka za ľudské práva, ktorý zachraňuje ľudstvo pred všemocnými tajnými službami. Aféra s odpočúvaním Angely Merkelovej je nepríjemným verejným priznaním, že Američania sa neošívajú sledovať na najvyššej úrovni ani svojich najbližších spojencov, nehovoriac o tom, že v týchto telefonických rozhovoroch sledujú aj vlastného prezidenta, a nie je jasné, do akej miery sa tajné služby vymkli spod kontroly.
Mediálny obraz vyzerá však skôr ako veľká spravodajská hra, ktorú s nami hrajú svetové médiá. Podstatne iný je obraz, ktorý nepoznáme. Mike Rogers, šéf kongresového výboru pre tajné služby, poodkryl jeho rúško. Vyslovil domnienku, že Snowden je agentom ruskej federálnej služby FSB. Je to len domnienka, ale prvý raz dosadila Snowdenov príbeh do reálneho sveta spravodajských služieb, a nenasvecuje ho vo falošnom svetle ušľachtilých bojovníkov za ľudské práva. Za tým sa vynárajú ďalšie otázky. Ako sa mohol vôbec dostať obyčajný pracovník tajných služieb k takým významným dátam? Ako sú vôbec chránené? A ak sa k nim môže dostať radový externý spolupracovník, má ešte vôbec zmysel hovoriť o tajnosti tajných služieb? Nie je vôbec nemožnosť utajiť tajné informácie najväčším problémom dnešných tajných služieb? A ak sa k nim nedostal sám, kto mu pomáhal? Má nejakých spolupracovníkov priamo v NSA? Alebo je to výsledok lajdáckej práce samotnej NSA? Ako vlastne vyzerá dnešný reálny vzťah spravodajských služieb spojeneckých štátov? A aký je vzťah medzi americkými a ruskými tajnými službami? Čo vieme o činnosti ruskej SFB? Čo o nej vieme na území Slovenskej republiky, kde funguje bez prerušenia aj v posledných dvadsiatich piatich rokoch? Čo o tom všetkom vedia naše tajné služby? To nie sú akademické otázky, ale problém sveta, v ktorom už síce nedominuje studená vojna, ale začína dominovať studený mier. A ďalšia otázka: Snowden podpísal pri vstupe do tajných služieb záväzok mlčanlivosti. Nikto ho k tomu nenútil. Ale neplatí v tajných službách odnepamäti, že porušenie takéhoto záväzku, ktorý je základným predpokladom práce v tajnej službe, sa chápe ako zrada? Môže byť zradca zároveň bojovníkom za ľudské práva? A ešte ďalšia: v čí prospech bolo zverejnenie Snowdenových údajov? Určite nie v prospech Spojených štátov ani ich spojencov. A uvedomuje si protestujúca európska verejnosť, robiaca zo Snowdena hrdinu, že sa nachádzame v čase vzniku novej Brežnevovej doktríny, ktorú si Putin odskúšal v Gruzínsku a dnes je kľúčovým problémom Ukrajiny? A za všetkými týmito otázkami sa skrýva možno tá celkom kľúčová – čo je v dnešnom internetovom a mobilnom svete ešte vôbec tajné? A pre koho je to tajné, keď o sebe ľudia sami rozprávajú na sociálnych sieťach najtajnejšie veci, médiá si robia nárok na vstup do akéhokoľvek súkromia, čo sa pokladá za prejav slobody, pokým zásah tajných služieb do súkromia sa pokladá za jej fatálne porušenie. V akom čudnom svete to vlastne žijeme?
Autor je literárny vedec a prezident KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 05/2014 dňa 27. januára 2014.
