Č„Čím väčšia moc, tým väčšia korupcia,“ povedal Edmund Burke (1729 – 1799). Burke bol zakladateľom modernej estetiky vznešenosti, úžasného a hrozného, nepredstaviteľnej veľkosti a ničoty, ale aj grotesknosti a banálnosti. Známejší je však ako írsko-britský politický filozof a politik. Je konzervatívnou stranou osvietenskej mince. Človeka pokladal za nedokonalého a hriešneho, bol si vedomý, že je plný emócií, na rozdiel od osvietenského racionalizmu bol skeptický voči rozumu jednotlivého človeka a možnosti videl skôr v rozumnom usporiadaní štátu. Odmietol Francúzsku revolúciu. Chápal odvrátenú stranu pokroku a vnímal človeka v jeho spätosti s tradíciou a ústavnosťou.
Moc korumpuje a absolútna moc korumpuje absolútne. Všade. Napriek tomu sú v severských krajinách pre ľudí naše stredoeurópske formy korupcie nepredstaviteľné a neprijateľné. V Nemecku minister obrany a ministerka vzdelávania leteli pre falšovanie dizertačných prác, u nás falšovatelia diplomoviek povýšili. V Nemecku stáli priateľské služby prezidenta úrad (a bol to tvrdý trest!), u nás sa pokladajú za samozrejmosť. V Nemecku sa dlhodobo zvyšuje citlivosť voči korupcii; keď u nás politici hovoria o boji proti korupcii, môžete si byť istí, že ňou zakrývajú vlastnú skorumpovanosť. Ale čo je to oproti korupcii vo veľkom štýle? Vydieranie plynom je opakovaným a stále úspešným pokusom Ruska o politickú korupciu vmedzinárodnom meradle. A čo Krym a ruskí vojaci na hraniciach Ukrajiny? Koho všetkého skorumpujú?
Sú veci, ktoré sa nedajú zmeniť. Nevybrali sme si miesto narodenia, ani históriu krajiny, v ktorej žijeme. Dejiny strednej Európy sú plné zlomov, štátnych prevratov, revolt, revolúcií a kontrarevolúcií. Tradícia a ústavnosť sú tu vzácne rovnako ako rozumne usporiadaný štát. Dodržiavanie zákonov, písaných a nepísaných pravidiel je raritou. Aká spätosť s tradíciou, keď najväčšou tradíciou je pohŕdanie tradíciou, aká ústavnosť, keď sa na základe jazykovednej anekdoty o menovaní a vymenúvaní môže meniť význam ústavy, aká lojalita a záväznosť, keď sa politické strany zakladajú na vzájomných podrazoch.
To všetko je pravda, ale aký význam majú tieto stredoeurópske Klagen und Beschwerden, ponosy a žaloby? Nijaký. Je tu však aj iná skúsenosť. Povojnové Nemecko vyrastalo z ruín a biedy. Aj tam politici klamali a korumpovali. Aj Nemecko ohrozovali neofašisti a ľavicoví pseudorevolucionári. Aj Nemecko si zažilo svoj strach zo Sovietskeho zväzu – robotníci hrdého Mercedesu vo švábskom mestečku Sindelfingen, vzdialenom tisíc kilometrov od československej hranice, boli 21. augusta 1968 na smrť vydesení a začali sa mentálne pripravovať na to, že večer k nim dorazia Rusi. To je však len jedna časť nemeckého príbehu. Tá podstatná spočíva v ustavičnom kultivovaní ústavnosti, pravidiel a zákonov. Tradície, ktorá obmedzuje korupciu a vytesňuje ju za hranicu dovoleného a možného.
Masaryk hovoril, že Československo potrebuje päťdesiat rokov. Puškin chcel pre Rusko päťsto rokov. Koľko rokov potrebuje Slovensko?
Autor je literárny vedec a prezident KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 16/2014 dňa 14. apríla 2014.
