OZa znepokojujúcu vlastnosť dnešného spomaleného času nepokladám Ficovu politiku nehybnosti, lebo tá je sprievodnou črtou jeho politickej mentality, ale paberkovanie opozície. Namiesto skutočného programu ponúka vynaliezavé nápady na zavedenie referendovej alebo populistickej demokracie, založenej na návrhu obsadiť v parlamente len toľko miest, koľko percent voličov príde k urnám. Z reprezentatívnej demokracie by sa tak stali nanajvýš referendá bez parlamentnej demokracie alebo parlamentná demokracia s okypteným parlamentom.
Kde sú tie časy, keď vychádzali zo slovenských think tankov skutočné programy základných zmien spoločnosti, ktoré si osvojili a presadzovali ponovembrové politické elity. Think tanky, ktoré dnes živoria, boli vo voľbách v roku 1998 pri hviezdnej hodine slovenskej občianskej spoločnosti. Vždy sa pousmejem, keď čítam, ako je dodnes hrdá, že vtedy vyhrala voľby. Síce ich nevyhrala, aj keď si túto legendu odvtedy usilovne pestuje, ale hviezdna chvíľa to bola. V pamäti mi ostali najmä markizácke televízne spoty Ďura Johanidesa, ktoré mobilizovali mladých voličov a pochod Danovej Brezinovej pechoty Slovenskom. Bol to kobercový nájazd, niekde viac, niekde menej účinný. Ale keby nebolo toho roka 1998, boli by sme dnes možno v podobnej situácii ako Ukrajina, ktorá zmeškala v roku 2004 svoj najlepší čas. Lebo čas je pánom nášho diania.
Druhú hviezdnu hodinu občianska spoločnosť prepásla. Po tom, čo sa plnou mierou zaslúžila hádam o najlepší ponovembrový zákon o slobodnom prístupe k informáciám, nevyvinula rovnaký tlak na to, aby si zabezpečila nezávislú existenciu. Dodnes som presvedčený, že mala nárok na odškodnenie za to, ako ju po roku 1948 zlikvidovala komunistická moc. V Česku dostala právom akési historické odškodné v podobe finančných zdrojov z privatizácie, ale na Slovensku to neprešlo. Politická garnitúra, ktorú vyniesla občianska spoločnosť na pleciach k moci, na svoje sľuby zabudla. Ani ten čas možnej revitalizácie nadácií a občianskych združení sa už nevráti.
Občianska spoločnosť je ako príliv a odliv. V deväťdesiatych rokoch žila najmä z nezávislých zdrojov, dnes je tým oslíkom, otras sa predovšetkým Európska únia, strana a vláda či nadácia veľkej firmy. To ju do značnej miery formuje aj deformuje. Nie je to už laické hnutie Jiřiny Olmrovej a Bohuslava Blažka ako protiváha skostnateného komunistického štátu, sú to už mimovládky ako predĺžená ruka toho dnešného. Váha sa presunula do boja proti korupcii a do oblasti spravodlivosti a občianska spoločnosť funguje aj v množstve ďalších užitočných projektov. Jedným slovom, žije.
Sú tu však dve celospoločenské oblasti, ktoré sú jej lakmusovým papierikom. Jednou sú Rómovia, lebo rómsky problém vyžaduje dlhodobý konsenzus celej politickej elity a občianskej spoločnosti. Druhou je otázka reálnej perspektívy Slovenska. Tu zlyháva práve tá časť politickej elity, ktorá má túto agendu vpísanú v rodnom liste už od novembra 1989. Nič by sa nedialo, keby sa spomalený čas nekončil a doba nezrýchľovala.
Autor je literárny vedec a prezident KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 23/2014 dňa 2. júna 2014.
