VVerejný priestor je najviditeľnejším výrazom stavu spoločnosti. Ten náš vypovedá bez ohľadu na režim a historickú dobu o tom, že verejný priestor pokladáme za niečo, čo nám je cudzie. Vyhovárame sa a nadávame. Myslíme si, že to nie my sa oň máme starať, udržovať ho, opatrovať, ale susedia, obec, mesto, štát, režim. To je osud chátrajúcich ulíc a ciest, škôl a nemocníc, železničných a autobusových staníc, športovísk, štadiónov a kúpalísk, verejných priestorov na oddych a rekreáciu, ulíc a ciest, fasád budov, podchodov, odpadkových košov. To je najviditeľnejšie verejné znamenie nášho privátneho egoizmu.
Existujú brány štátu, brány mesta. Bývali to mýta, rače, mestské brány. Dnes sú to hraničné priechody, letiská, železničné a autobusové stanice, diaľničné privádzače. Bloger Radoslav Augustín podáva apokalyptický obraz bratislavskej Hlavnej stanice: „Je to jeden z najhorších a najnefunkčnejších priestorov nielen v hlavnom meste, ale v celej krajine. Hlavná stanica v Bratislave je rozbité, nefunkčné a zapáchajúce miesto, v ktorom sa spájajú hádam všetky motívy, ktoré inak jednotlivo spôsobujú zanedbanosť verejných priestorov na Slovensku. Spomedzi železničných staníc hlavných miest v Európe je na tom horšie azda len Sofia.“ Je to však len triezvy pohľad, rovnako ako na dunajské nábrežie, karloveskú zátoku, amfiteáter, Hradný vrch, Vydricu, Horský park, Tehelné pole, Matadorku, Cvernovku, likvidovanú priemyselnú architektúru, v ktorej sa rodila moderná Bratislava. Ale aj na mestské parčíky, zákutia, až po verejné záchody. Všetko sú to ničivé znamenia našej doby. Tak ako nimi boli v reálnom socializme kontajnerové sídliská či Most SNP, ktorý zničil starú nemeckú, maďarskú a židovskú Bratislavu. Hlavné, že nad mestom tróni nasvetlený Hrad a vysvietený Slavín. Neplačem za starou Bratislavou, len mi je smutno, že sme na ňu tou novou nenadviazali a nevybudovali ju tak, aby mala svoje vône a farby, ako ich mávajú dobré trhy, lebo práve to utvára atmosféru mesta a pocit dobrého života.
Ako chlapec som roznášal mlieko po meštianskych bytoch v centre Bratislavy. Z bytov vychádzali elegantné dámy a okravatovaní páni, ale v domoch páchol moč. Vtedy mi to nešlo do hlavy, dnes tomu rozumiem lepšie. Človek si oddelil súkromný a verejný priestor, a nikdy ho už v reálnom svete nespojil, akurát tak na facebooku, lebo len tam platí, že to, čo je súkromné, je aj verejné a čo je verejné, je aj súkromné.
Architektúra v našom chápaní izoluje vnútorný a vonkajší priestor budov, budovu od prostredia, prostredie od človeka, človeka od spoločenstva. Žijeme vo svete pekných jednotlivostí a schátraných celkov. A prostredníctvom reklám, vycapených po všetkých fasádach a na všetkých bilbordoch aj v potemkinovských dedinách predstieraného šťastia. To je najviditeľnejšia správa o stave nášho slovenského sveta. Ale nesťažujme sa na kapitalizmus – sťažujme sa sami na seba. Lebo sú veci, ktoré nie sú len vecou režimu, ale aj mentality a dlhodobých historických stereotypov správania. Verejný priestor je jednou z nich.
Autor je literárny vedec a prezident KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 24/2014 dňa 9. júna 2014.
