ŠJana Beňová vo svojom pravidelnom hlásení zaznamenáva, že azda každej jej kamarátke alebo známej sa narodilo bábätko. To je na zváženie. Okrem toho píše, že sa všetci kamaráti a známi stíšeným hlasom sťažujú, že tak zle finančne ako tento rok na tom ešte neboli a že také naťahovanie sa v kaviarni, kto zaplatí, už dávno nezažila. To je na pováženie.
Odhliadnuc od toho, že kamarátky u nej rodia a kamaráti platia, je tá správa o peniazoch znamením tohto čudného času. Lebo mám aj opačné signály. Vlado Michal sa síce pri otázke, ako sa darí Artforu, pozrie neurčito kdesi nahor, ale odpovedá predsa len inak ako pred pár rokmi. Zdá sa, že knihy žijú. Vernisáže sú husto obsadené, plné je Slovenské národné divadlo. Herečky hlásia koniec krízy.
Pokiaľ by sa potvrdilo, že ľudia začínajú dávať viac peňazí na kultúru, bolo by to dobré znamenie. A pokiaľ by sa potvrdilo, že tí, čo si to môžu dovoliť, začínajú podporovať športoviská, galérie, sociálne projekty a charitu ako predplatné u pánaboha, znamenalo by to, že čosi sa zmenilo. Lebo zatiaľ tu nemáme skutočný kapitalizmus. Ten tu bude, až keď nebudeme mať nenávistný, ale normálny vzťah k peniazom (na čo by vrták povedal, že to nebude nikdy, ale nevzdávajme sa). Keď napríklad boháči nebudú urážať tých ostatných vystatovačným bohatstvom, a spolu s menej zámožnými budú vedieť, že sú aj iné hodnoty ako peniaze.
Peniaze. My Slováci máme k nim čudný vzťah. Závidíme ich a ostentatívne nimi pohŕdame, sme sporiví, ale radi vyhadzujeme, sťažujeme sa, ale vieme vyžiť – a my intelektuáli sa tvárime, že nemáme s peniazmi nič spoločné a o to lacnejšie predávame svoje myšlienky. Náš vzťah k peniazom je historicky poznačený tým, že bohatí boli v našich očiach vždy tí druhí – Nemci, Maďari, Židia. Slováci boli len snaživí. V luxuse sme to dotiahli po halušky, ktoré si sváko Fábry nechal poslať lietadlom do Ríma, a pri tom aj zostalo. Ale naša historická skúsenosť nám hovorí najmä to, že majetok ustavične menil svojho pána. Legionárskymi trafikami, arizáciou, znárodnením, privatizáciou. Bolo toho na jedno storočie priveľa. Nemali sme šťastie: nikdy sme nenadobudli k peniazom normálny vzťah, nechápali sme ich ako nástroj živobytia. A keďže sme rovnostári, nikdy v dejinách sme neuverili, že ľudia majú rozdielne schopnosti, a preto im patrí odlišné ohodnotenie. Pričasto sme videli, že najviac peňazí mali najväčší chrapúni, a nie tí, čo si to zaslúžili. Ale niečo sa pohlo, čosi sa už mení – aj to je protirečivé znamenie týchto čias a možno aj výzva pre bohatých a zámožných. A čo my ostatní? Som zástancom protestantskej etiky – mali by sme vedieť, čo si môžeme dovoliť a nežiť nad pomery, ale zároveň sa tešiťz toho, čo máme. Nerozhadzovať a neskrbliť. Zvierať vo vreckách mince na zaplatenie zázvorovo-mätovej limonády a posedieť si v našej obľúbenej kaviarničke U Krajniaka. Nezabúdať na to, že sú aj ľudia, čo nemajú šťastie ako my, nevedia sa o seba postarať, nevládzu alebo na to nemajú. A nenechať ich na ulici.
Autor je literárny vedec a prezident KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 25/2014 dňa 16. júna 2014.
