FDlhé futbalové noci sa skončili. Boli to skvelé majstrovstvá sveta. Mužstvá sa vyrovnali a výborný futbal ukázali vo chvíľach osvietenia aj Uruguaj, Kostarika, Kolumbia, Ghana, Mexiko, Alžírsko či Čile. Viac som čakal od Francúzska a pre Jürgena Klinsmanna, vizionára, ktorý stál pred desiatimi rokmi pri zrode dnešného nemeckého úspechu, som držal palce aj Spojeným štátom. Trest pre Suareza, zranenie Neymara a slabšia forma Messiho vyjavili rolu futbalovej osobnosti v dejinách, ale mne osobne sa najviac páčili Arjen Robben a James Rodríguez.
Nemeckí futbalisti zase ukázali v čase bezbrehého egoizmu silu kolektívnej spolupráce. Vo finále spočíval rozdiel v tom, že Mario Götze dal a Gonzalo Higuaín nedal, no nie je to výčitka, ale vec momentálnej osobnostnej dispozície a vrtkavého šťastia futbalovej spravodlivosti. Španielska futbalová škola dostala nemecký rozmer v rýchlych útokoch, rozvracajúcich obranné valy pohybom všetkých hráčov a streľbou zo všetkých vzdialeností. Boli to pre mňa nielen majstrovstvá sveta Jogiho Löwa, ale aj Juppa Heynckesa a Jürgena Kloppa, trénerov, ktorí dali tvár a treble Bayernu Mníchov a kreativitu Borussii Dortmund.
Ešte včera bolo na fanúšikovskej míli medzi Brandenburskou bránou aVíťazným oblúkom, ale aj v berlínskych uliciach, ktorými tiahol autobus s nemeckým mužstvom, milión ľudí vo vytržení – nikto z nich nevidel ešte takto krepčiť nemeckých futbalistov. Nemecké televíziehovorili celý časo tom, akí sú fokusovaní, koncentrovaní a ako získajú štvrtú hviezdu majstrov sveta – a získali. Dozvedeli sme sa o južnobádenskej elegancii ináč švábsky zdržanlivého Jogiho Löwa. A mohli sme sa dopočuť aj to, že reklamná cena najlepších nemeckých futbalistov z dnešných troch miliónov eur významne stúpne, lebo futbal je šport a šport je nielen radosť, eufória a uvoľnená agresivita, ale aj obchod a reprezentácia.
To všetko odveječas do futbalovej pamäti nás,detí v mužoch, čo sme zažili Doda Reimana a držali mu ploskačku rumu pri pravej tyči, Leopolda Jima Šťastného, ktorý trénoval naše triedne mužstvo, keď s nami chodil do triedy jeho syn Mišo, Čile 1962 a Belehrad 1976 a mnohé iné slávne víťazstvá a slávne prehry československého a slovenského futbalu od stvorenia futbalu až do dnešných dní. Iste, futbalznamenáchlieb a hry a neraz aj chliev a hry. Stále je v tom dosť štátu, ale v tej farebnej zmesi aj čoraz menejnacionalizmu ačoraz viac pohľadu na lesk a biedu sveta. Šport je dnes hádam jeho najkomplexnejším obrazom, propagandou a reklamou, školskou hodinou histórie ako v Londýne, pýchou štátu, ktorý chce ukázať svetu najvľúdnejšiu masku zla ako v Pekingu či Soči.
Nech je to však akokoľvek, tohtoročné majstrovstvá sveta boli fascinujúce. Futbal sa na nich ukázal ako škola telesného stýkania a potýkania, radosti a bolesti, pokiaľ nešiel na krv, individuálnych a kolektívnych stratégií. Bol priestorom, v ktorom sa možno učiť významu pravidiel a ich dodržiavania, miestom spravodlivosti, ale aj estetickým prejavom krásy, spojenej s bázňou.
Autor je literárny vedec a prezident KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 30/2014 dňa 21. júla 2014.
