SHumanitné a spoločenské disciplíny zažili so slobodou svoju hviezdnu hodinu, banalizáciu aj pád. Sloboda vedeckého bádania je fascinujúca, súčasná orientácia na štandardizáciu a kvantifikáciu však odporuje elementárnemu zmyslu vedy a dnešný postoj politickej moci a jej inštitucionálnych poskokov k vede pripomína feudálny vzťah pánov a paholkov.
Humanitné a spoločenské vedy sa stali slobodnou súčasťou ponovembrového sveta. Po roku 1989 sa vyrojili sociologické výskumy verejnej mienky, politickí analytici, milovníci komunikačného marketingu, televízni spin doktori, filozofujúci a teologizujúci diskutéri. Časť ekonómov sa dokonca naučila chápať, že zníženie daní môže viesť k zvýšeniu verejných príjmov. Veľa ľudí pochopilo, že sú daňoví poplatníci, a čo to znamená, a časť zamestnancov dokonca aj to, že ich dôchodky nejdú z peňazí štátu, ale z vlastných daní. Začalo sa hovoriť o dodržiavaní pravidiel a vymáhaní práv. Dnes to všetko splanelo.
Ústavné právo sa stalo zábavkou amatérskych ústavných právnikov a gramaticusov, šermujúcich rozdielom dokonavého a nedokonavého slovesného vidu, z ktorého vyvodzujú, koho prezident vymenovať musí a koho môže čiže nemusí. Hrou s gramatickými vidmi zmenili nielen prezidentské právomoci, ale zahýbali rovno celým právnym systémom.
Vzrástol záujem o históriu, ale zároveň sa rozbujnel nevídaný ľudový historizmus. História sa začala zamieňať za historky a propagandu. Tristosedemročnou túžbou sa dalo zdôvodniť, prečo má byť Škótsko samostatné, ale rovnako dobre aj to, že má zostať súčasťou Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska (nateraz zostalo). Katarínou Veľkou a Novoruskom zase pohltenie Krymu a zabíjanie na Donbase. Tisícročnú túžbu bolo možné vytesať do kopýt vzpínajúceho sa Svätoplukovho koňa.
Najväčším úspechom spoločenských a humanitných vied sa stali aplikácie. Kedysi sa aplikoval marxizmus ako súbor návodov na otrocké správanie. Dnes sa aplikuje včerajšia a predvčerajšia postmoderná filozofia subverzie ako návod na praktickú nezodpovednosť. Aplikácie spriemerovali človeka do percent, čísiel, vzorcov a floskúl. Na sociálnych sieťach sa podávajú ako príbehy z vlastného života, v televíznych a rozhlasových správach sa rozriedili do emocionálnych vzorcov, kde si každý príde na svoju dávku lásky a nenávisti, s ktorou sa naučili pracovať bulvárni výrobcovia šťastia od neurobiológov a kognitívnych vedcov.
Celý život sa zaoberám literárnou vedou. Môj základný životný pocit utvárali ľudské hnutia mysle a príbehy. Slobodný rozvoj humanitných a spoločenských vied ma naučil lepšie im rozumieť. Spoznal som fascinujúci svet verejného života, v ktorom bolo možné zmeniť mnohé pre mnohých. Tento svet sa však opotreboval a stal sa prázdnou rutinou. Vraciam sa do sveta singulárnych ľudských príbehov. Na rozdiel od štatistickej mnohosti v ňom ide o jedinosť každého príbehu. Objavil som si pre seba toto slovo, aby som mohol povedať, že bytie človeka a jeho existenciu v jedinosti pokladám za úplne podstatnú vec.
Autor je literárny vedec a prezident KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 39/2014 dňa 22. septembra 2014.
