Výrok Václava Havla „Pravda a láska musí zvíťaziť nad lžou a nenávisťou“ sa stal vďačným námetom posmechu pre tých, čo nemali nikdy Havlovu odvahu a neznášali veľké emócie, lebo vždy odvažovali svoje city na najmenších kupeckých závažíčkach. Pretože pravda a lož sú veľké vášne a láska rovnako ako nenávisť patrí k najsilnejším emóciám. Lží a nenávisti sme si užili za posledných dvadsaťpäť rokov práve dosť. Pred silnou vášňou nenávisti vzbudzujúcou bázeň, ako medzi Othellom a Jagom, Montekovcami a Kapuletovcami, kráľom Learom a jeho dcérami máme strach. Sme na ňu príliš zbabelí.
Naša nenávisť má svoje ponovembrové dejiny rovnako ako korupcia, nespravodlivosť a zrada. Najprv mala rozďavenú tvár davu, jačiaceho na zradcov národa, potom sverepú tvár amnestovaných únoscov, ktorú vystriedal kŕč dámy v norkovom kožuchu, hroziacej päsťou 14. marca pred Prezidentským palácom matkám s deťmi, ktoré si neželali nijakých starých ani nových pohlavárov, potom k nej pribudol mystický výzor roznášačov konšpiratívnych teórií o páde Dvojičiek a celosvetovom židovskom sprisahaní a dnes si nasadila masku poriadneho občana, ktorý sa bez súcitu prizerá, ako ženú ľudí z Luníkov ako lumíkov. Za oknami Slovenska je ticho. A ak sa ombudsmanka ozve, z pomsty ju chcú vysídliť ako v päťdesiatych rokoch nepriateľov ľudu v rámci Akcie B.
Nenávisť vstupuje do dverí a vykazuje lásku za dvere. Alebo to len ja chodím okolo horúceho zemiaka? Naša nenávisť nie je vznešená vášeň, sprevádzajúca veľké emócie. Je zbabelá, podlá a zákerná. Je to nenávisť, ktorá udiera najradšej potme a spoza chrbta, ako v prípade bratislavského chirurga, ktorému chceli dať najavo, že sa nemá čo ozývať. Je to nenávisť krčmového typu, prichádzajúca ako pred rokmi do nitrianskej Starej Pekárne alebo dnes od susedov z Walhally (čo je krčmový náprotivok germánskeho Panteónu padlých) do baru Mariatchi, kde si chce len udrieť a beztrestne zmiznúť. Je to policajná svojvôľa, nielen tá v Moldave nad Bodvou, kde si chce udrieť štátna moc, ale aj tá v prípade Ernesta Valka, ktorému pred rokmi doslova vyrabovali strážcovia poriadku kanceláriu.
Fero Guldan to označil za aspekty stavu slovenskej spoločnosti, ktorá vo svojej podstate stojí na boľševickom zvykosloví. Skúšam to zvykoslovie pomenovať – je to devótnosť voči pánom, na ktorých platí iný meter ako na občanov a ešte iný ako voči ľuďom, žijúcim na sociálnej periférii, lebo k tým si štátna moc dovoľuje úplne všetko, a zároveň zatváranie očí pred nenávisťou a zbabelosť pred jej potrestaním. To je nenávisť po slovensky. Existuje aj svetová nenávisť. Drsná, brutálna, krutá. Stravuje sa v plameňoch a smrti. Od Somálska po Egypt, od Sýrie po Afganistan, od Bosny po Ukrajinu. Dnes je už zase namierená najmä proti bohatým, lebo kráča ruka v ruke so závisťou – bohatstvo plodí závisť, chudoba nenávisť. Svet sa prizerá a krčí plecami. Lebo prestal veriť, čomu na krátku chvíľu uveril pred dvadsiatimi piatimi rokmi – že pravda a láska sa môžu postaviť proti lži a nenávisti.
Autor je literárny vedec a prezident KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 09/2014 dňa 24. februára 2014.
