Druhá naivita
Báseň je proteovská – je schopná stálych premien. V kľukatých dejinách znela ako hovorené či spievané slovo v najstarších mýtoch, v antických amfiteátroch, ako milostná poézia na stredovekom dvore, vo fašiangových sprievodoch ústami igricov, vo vagantskom speve krčmových vyvrheľov, v speve hrabačiek na poliach, s gitarovým či klavírnym sprievodom v kaviarňach, kabaretoch a šantánoch veľkomiest, na námestiach a štadiónoch, na rockových koncertoch. Čítala sa vrytá do písma pergamenu, kaligraficky napísaná na hodvábe, vytlačená na papieri, vyťukaná na stroji, blikajúca v počítači, prítomná na filmovom plátne a televíznej obrazovke. Je epitafom na náhrobnom kameni, zlomyseľným epigramom, výrazom intímneho ľudského stavu i stavu sveta, ľahkým popevkom, piesňou o radosti a žiali, poéziou na oslavu mecenáša či významného jubilea, príležitostnou básňou i deklamovankou, angažovanou básňou, pochodom i budovateľskou piesňou, vznešenou ódou a elégiou, básnickým príbehom a vo vizuálnej poézii obrazom. Hviezdna hodina básne nastala v 19. storočí. Vtedy sa stala paradigmou moderny, jej symbolom a vzorom. Dominantnou vlastnosťou lyriky sa stal obraz. Ako v polovici 20. storočia napísal Wolfgang Iser, „prvá a najrozhodnejšie dokumentovala zlom foriem.“ Báseň ovládla metafora a asociácia. Metafora hľadala najhutnejší spôsob, ako vyjadriť maximum významu na čo najmenšom priestore; asociácia hľadala zase čo možno najkratšiu cestu medzi reťazcami jednotlivých predstáv.
Tento zlom mal nebývalé následky. Moderný básnik mal byť básnikom absolútne novým. Mal podľa Arthura Rimbauda vykročiť na cestu za novými vzruchmi. Lyrika sa stala prekračovaním hraníc. Básnik prenikal do oblasti sna, nevedomia, halucinačných stavov, rozdvojenia, prechádzal prahmi zakázaných komnát. Jeden smer striedal v rýchlom slede druhý, mnohé existovali súbežne. Tu sú len niektoré názvy: romantizmus, symbolizmus, dekadencia, anarchizmus, imaginizmus, akmeizmus, futurizmus, poetizmus, surrealizmus.
Vyvrcholením modernej poézie sa stala avantgarda so svojím heslom permanentnej básnickej revolúcie. Báseň sa stala exkluzívnou vecou niekoľkých zasvätencov, ale práve v tejto exkluzívnosti stála v päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia v strede literárnej a kultúrnej pozornosti. Čím bola báseň ťažšia, tým väčšou výzvou sa stala pre čitateľa a vykladača.
Moderna však prestala byť od šesťdesiatych rokov paradigmou kultúry a báseň paradigmou moderny. Stala sa trauerarbeit, trúchlením nad stratou ľudskosti dvadsiateho storočia. Amalgám metafory a asociácie doviedol lyriku k dnešnej výlučnosti. Ako kedysi napísal Günter Eich, básnik je ten, čo píše pre jedného čitateľa. Ak by sa ma niekto spýtal, či má zmysel čítať poéziu, odpovedal by som, že áno, ak si človek nájde svoju báseň. To je však stále ťažšie. Básne Erika Grocha som mal rád odvtedy, ako som čítal jeho verše o Babe Jage, tejto napoly strašnej, napoly smiešnej mýtickej bytosti. Aj som si vtedy zohnal hrubú knihu o postave baby Jagy v ruských rozprávkach amýtoch, ale ostala z toho len nenapísaná recenzia. Neskoršie Grochove básne ma svojou abstraktnosťou už tak nepriťahovali. Erik Jakub Groch šetrí slovami. Vydal len zopár zbierok: Súkromné hodiny smútku (1989), Baba Jaga: Žalospevy (1990), Bratsestra (1992), To (2000), L´acinéma (2001) a koncom minulého roka knižku Druhá naivita (2005). Tu som si našiel opäť svoje básne. Napríklad túto:
.láske
Nemyslím na prach, čo nemôže milovať. Nikdy som nechcel iné, len sa ťa dotýkať, vnikať do teba a jesť ťa, ako jeme slová. Teraz vidím, že si všade a vo všetkom. Príď a vlož prsty do prázdna medzi nami. Báseň sa vo mne zažala spojením „chcem ťa jesť, ako jeme slová“. Prekvapila ma prevrátením vzťahu medzi telom a slovom, v ktorom nejeme slová ako telo, ale telo ako slová: lebo tým prítomným sú tu slová, neprítomným telo. Telom, privolávajúcim slovo, a slovom, privolávajúcim telo, sa uskutočňuje sakrálno-erotický obrad jedenia tela. Ono má „vložením prstov vyplniť prázdno medzi nami “. Dnes už viem, že pri lyrike je najdôležitejšie, aby vás rozžala jedna-jediná báseň. Lebo báseň je ako perlorodka. Ťažko sa otvára, ale obsah je vzácny.
Autor je literárny vedec a prezident KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 12/2006 dňa 20. marca 2006.