Nedávne povodne opäť otvorili diskusiu o správe protipovodňovej ochrany (PPO) v SR, ktorá je najdôležitejšou činnosťou Slovenského vodohospodárskeho podniku, š.p. (SVP). Zatiaľ čo predstavitelia SVP upriamujú pozornosť najmä na nedostatočný objem systematických finančných tokov na PPO (HN: Oľga Vavrová: Povodne vyplavili na hladinu aj svoje príčiny 12.4. a HN: Aleš Mazáč: Pri ochrane hľadať vlastné riešenia 21.4.), málo pozornosti sa venuje podstatným príčinám neuspokojivého stavu PPO v SR, ktoré spočívajú v chaotickom systéme financovania PPO a ďalších činností vo vodnom hospodárstve.
Od roku 2005, po schválení nového vodného zákona, bol zavedený nový systém spoplatňovania vodohospodárskych služieb. Prostredníctvom neho získava SVP od odberateľov príjem z poplatkov za odber povrchových vôd, za využívanie hydroenergetického potenciálu vôd a z tzv. energetickej vody (suma zatiaľ nebola zverejnená, podľa našich odhadov ide o niekoľko stoviek miliónov Sk). Zvyšok príjmov na PPO sa získava z verejných financií za ostatné služby, napríklad poskytovanie závlahovej vody, vrátane dotácií a grantov. Ďalšie poplatky platia užívatelia vôd do Environmentálneho fondu za vypúšťanie odpadových vôd do povrchových vôd (182 mil. Sk) a za odber podzemnej vody (350 mil. Sk v roku 2005).
Zásadnou chybou celého systému je neodôvodnenosť týchto platieb a ich dopad na podnikateľský sektor. Poplatky za odber vôd totiž neslúžia na krytie nákladov s tým spojených, keďže tie sa správcu vôd v podstate netýkajú, ale ani na odstránenie prípadných negatívnych externalít, keďže v tomto prípade prevládajú najmä pozitíva, napríklad vo forme vrátenia vody do ekosystémov. Podobne je to i v prípade poplatkov za vypúšťanie odpadových vôd, ktoré neslúžia na odstraňovanie dôsledkov vypúšťania týchto vôd, ani nemajú zásadný vplyv na znižovanie objemu ich vypúšťania. Jediným pomerne transparentným finančným tokom by mohli byť poplatky za hydroenergetický potenciál vôd a energetickú vodu, avšak ani tie nie sú používané len na účel správy príslušných vodných diel, či tokov (nehovoriac o tom, že efektívnejším riešením by bola privatizácia väčšiny vodných diel).
Poplatky za odber vôd tak tvoria ďalšiu nesystémovú daň, ktorou vláda zaťažuje najmä podnikateľský sektor. Keďže tento systém nie je zjednoteným pravidlom v krajinách EÚ, naši podnikatelia trpia ujmu kvôli vládou umelo vytvorenej komparatívnej nevýhode na trhu.
Poplatky za odber vôd slúžia najmä na krytie nákladov na PPO a na budovanie čistiarní odpadových vôd, rekonštrukcie kanalizácie a iné opatrenia ochrany vôd. To je však veľmi nesystémové a nespravodlivé riešenie, ktoré deformuje podnikanie v sektore tzv. malých vôd (vodární a kanalizácií), keďže viaže prostriedky na „vybrané“ subjekty. V protipovodňovej ochrane zároveň spôsobuje vyňatie tohto verejného záujmu od angažovanosti samospráv, čo je posilnené i faktom, že PPO realizuje podnes centralizovaný štátny podnik (SVP) s neprehľadným systémom riadenia a rozhodovania o investičných aktivitách. Jediným zmysluplným riešením tak zostáva zrušenie všetkých poplatkov za odber vôd a vytvorenie úplne nového systému financovania PPO i časti služieb v sektore malých vôd. Ten by mal vychádzať z princípov decentralizácie riadenia PPO, angažovanosti samospráv, z finančnej spoluúčasti verejnosti i podnikateľského sektora v konkrétnych povodiach (s využitím povodňových máp). Nevyhnutnou súčasťou reformy PPO je i zrušenie SVP, privatizácia jeho služieb i veľkej časti jeho majetku.
Článok bol publikovaný v denníku Hospodárske noviny dňa 26. apríla 2006.
