V júli minulého roku schválila vláda materiál s názvom „Analýza vplyvov legislatívy z oblasti ochrany životného prostredia na rozvoj cestovného ruchu“. Štúdia, ktorej autorom bolo ministerstvo hospodárstva (MH), sa následne dostala pod paľbu kritiky najmä environmentálnych mimovládnych združení. Tie, okrem množstva ľavicových ideologických výhrad, kritizovali oprávnene faktografickú nepresnosť a odbornú „nedotiahnutosť“ materiálu. Napriek tomu bola analýza cenná najmä z dôvodu otvorenia dlhodobého problému sporu ochrany prírody s podnikaním v chránených územiach práve z pozície ekonomiky a rozvoja podnikania.
V nadväznosti na dokument vypracovalo MH z poverenia vlády materiál s názvom „Návrh systémových opatrení na riešenie obmedzení rozvoja podnikateľského prostredia a cestovného ruchu z pohľadu ochrany životného prostredia“, ktorý vláda schválila vo februári tohto roku. Materiál navrhuje sedem opatrení, z ktorých štyri najvýznamnejšie sa týkajú spoločného problému: požadujú zásadné „prehodnotiť počet a súčasné hranice všetkých národných parkov a chránených krajinných území na Slovensku so zámerom upraviť stupne ochrany prírody s cieľom prísne chrániť iba skutočne významné územia a znížiť stupeň ochrany v urbanizovaných územiach“.
Ochrana prírody na Slovensku po roku 1989 pokračovala v koncepcii vedúcej k systematickému rozširovaniu počtu chránených území a intenzity ich ochrany, naviazanej na široký vykonávací aparát s kompetenciami udeľovať výnimky. Týmto spôsobom sa rozvinul neefektívny a korumpovateľný systém, v ktorom podnikatelia a vlastníci území boli obmedzovaní rozhodovaním úradov životného prostredia, zároveň však boli vystavení i pokušeniu korupcie, ktorá im mohla „prinavrátiť“ ich prirodzené právo nakladať s vlastným majetkom bez zbytočných regulácií. Tento trend environmentálnej politiky išiel v priamom protismere s novou situáciou po roku 1989, v ktorej bolo prinavrátené vlastníctvo veľkej časti území pôvodným (a predané novým) vlastníkom. Ich vlastníctvo je podľa ústavy totiž možné obmedziť „iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu“. Štát si však povinnosť náhrad za obmedzenia v bežnom hospodárení voči vlastníkom podnes neplní, nehovoriac o tom, že ministerstvo životného prostredia predkladalo a predkladá nové ochranné opatrenia na základe nesprávnych kritérií potreby ochrany a predovšetkým bez dôkladnej ekonomickej analýzy nákladov takýchto opatrení. Prehodnotenie systému ochrany životného prostredia s ohľadom na nové vlastnícke nároky tak na Slovensko ešte len čaká.
Systémové opatrenia ministerstva hospodárstva sa opierajú o návrh zonácie chránených území, ktorý pripravuje na schválenie environmentálny rezort ako dôsledok jeho vlastného zváženia neúnosného stavu regulácií v ochrane životného prostredia. Systém spočíva v tom, že v chránených územiach má vzniknúť niekoľko zón s rôznymi stupňami regulácií, čo by malo riešiť niektoré dlhoročné konflikty obcí, vlastníkov a podnikateľov so súčasným systémom. Problém je, že nový systém v reflektovaní reálnych potrieb a možností ochrany prírody neprináša výrazné zlepšenie. Tieto skutočnosti si malo MH uvedomiť a navrhnúť riešenie, ktoré by požadovalo prehodnotiť súčasný i navrhovaný nový systém ochrany.
Návrh MH otvoril a pokúša sa riešiť problém, ktorému sa Slovensko doposiaľ „úspešne“ vyhýbalo: ten spočíva v zistení, že každý verejný záujem, i ten environmentálny, je rozsiahlym výdavkom štátu, ale najmä nákladom a ušlým príjmom pre tých, ktorí v dôsledku politiky „chorej“ v základoch trpia ujmu. Nastolenie problému zo strany ministerstva hospodárstva preto nemožno hodnotiť inak ako pozitívne. Veľkou škodou však je, že navrhnuté riešenie zastalo na ceste k racionálnej ochrane prírody len v polovici.
Autor je analytik Konzervatívneho inštitútu
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 02/2005
