Mám doma rozsiahlu ekonomickú knižnicu. Prvá bola Mandevillovou Bájka o včelách. Za ňou prišli zbierky publikácií Humea, vrátane jeho Esejí a Histórie Anglicka. Po ňom nasledovala kolekcia prác Adama Smitha a ďalších, až kým sa celá predsieň a kancelária nevyplnili, čím sme prešli evolúciou „slovnej filozofie“ od čias morálnej vedy k spoločenskej fyzike a späť k rozsiahlej polici venovanej Zbierke prác Jamesa M. Buchanana.
Prečo mám takú rozsiahlu zbierku ekonomickej literatúry? Niekto možno poznamená, že pre vášeň k zbieraniu kníh z antikvariátov. Ja ale nie som zberateľ. Nehľadám za každých okolností prvé vydania. Preferujem brožúry a použité knihy, ktoré možno dostať za dva doláre.
Účelom mojej zbierky kníh je tvorba, nie estetika. I keď históriu myslenia považujem za veľmi dôležitú, nepovažujem sa primárne za historika myslenia. Som teoretik ekonómie a politickej ekonómie, ktorý napísal pár prác v aplikovanej politickej ekonómii a ekonomickej histórii týkajúcej sa bývalých socialistických krajín. Akokoľvek, vo všeobecnosti som len teoretik. Keďže svoje teórie rozvíjam v kontexte politickej ekonómie, musím byť historikom myslenia.
História myslenia
Možno si to iba nahováram. Ak čítate staré knihy, diskutujete o nich, píšete o autoroch, ktorí sú dávno mŕtvi, bez ohľadu na to, čo o sebe tvrdíte, nie ste historikom myslenia? Áno i nie. Ak sa zaoberáte históriou ekonómie a veríte, že všetko to dobré z histórie je aplikovateľné v súčasnosti, odpoveď je jasná. Avšak, čo ak veríte, že poznanie, ktorým sme kedysi disponovali, sa stratilo kvôli intelektuálnemu omylu alebo nedostatočnej pamäti?
V histórii ekonomického myslenia možno nájsť viacero typov písomností, ktoré možno rozdeliť do dvoch línií: antikvárne a inštrumentálne, whigovské a kontrawhigovské. Whigovské písomnosti definujem ako písané tými, ktorí sú považovaní za intelektuálnych víťazov kľúčových debát. Kontrawhigovské písomnosti ako tie, kde je história zaznamenaná podľa tých, ktorí sú v kľúčových debatách považovaní za intelektuálnych porazených. Antikvárne sa primárne zaoberajú zámermi autora, inštrumentálne sa zaoberajú záujmom čitateľa.
Tieto písomnosti sa samozrejme zriedkakedy vyskytujú v čistej forme. Aby určitá inštrumentálna písomnosť spĺňala vedeckú vierohodnosť, musí obsahovať minimálne štandardy antikvárnej presnosti, či ide o whigovský alebo kontrawhigovský dokument.
Puristi v intelektuálnej histórii sa nebudú stotožňovať s mojimi argumentmi o inštrumentálnych písomnostiach. Avšak, antikvárne založená intelektuálna história, ktorej jediným poslaním je preukázať názor autora alebo vyniesť na povrch zabudnuté príspevky antických intelektuálnych hrdinov, je subjektom bremena, lebo aj keď ide o zaujímavé hobby, nemá legitímne oprávnenie stať sa súčasťou vzdelávacieho procesu mladých ekonómov.
Náklady obetovanej príležitosti
Iste by bolo nádherné, ak by ašpirujúci odborníci študovali v latinčine alebo históriu Európy od nepamäti, avšak náklady obetovanej príležitosti v podobe dnes kladených technických požiadaviek na ekonómov a moderný ekonomický tréning by boli privysoké. Kvôli tomuto argumentu bola história ekonomického myslenia v posledných desaťročiach systematicky vytláčaná z osnov pre doktorandské štúdie na popredných univerzitách.
Argument nákladov obetovanej príležitosti má dlhú históriu. Pravdepodobne siaha k Frankovi Knightovi a jeho študentovi Georgeovi Stiglerovi. Knight argumentuje, že všetci historici myslenia by sa mohli ponaučiť z minulých omylov, ktoré urobili predchádzajúci myslitelia. Objavom omylov v myslení však nepoukazuje na stratu času dovtedajšej ekonómie. V rukách Stiglera argument nadobúda iný zorný uhol. Argumentuje, že všetky skutočne významné príspevky v minulosti sú zahrnuté v súčasnosti.
Čokoľvek, čo nebolo zahrnuté, môže byť právoplatne ignorované. Tento argument je konzistentný so Stiglerovým základným predpokladom o efektívnosti v trhovej súťaži, v tomto prípade o efektívnosti trhu v prospech genézy myšlienok. Neexistuje intelektuálny zisk nadobudnutý čítaním starých autorov. Akákoľvek zisková príležitosť, ktorá existovala, bola už zničená. Stiglerov argument redukuje intelektuálnu históriu na zaujímavú minulosť pre niektorých, ale určite nezmyselnú pre bežných študentov ekonómie.
Zdá sa prirodzené, že Stigler v duchu whigov vyzdvihuje efektívnosť na intelektuálnom trhu a tým vyvoláva princíp „sebazáchovy a prežitia“ pri vyhľadávaní a používaní myšlienok. Menej jasné je, prečo by Paul Samuelson, hlavný inovátor v teórii trhových zlyhaní, ustupoval v efektívnosti evolúcie ekonomického myslenia. Samuelson je podobne ako Stigler zástancom whigovskej perspektívy. Čokoľvek, čo bolo dôležité pre autorov v minulosti, môžeme nájsť aj v súčasnej forme myslenia hlavného prúdu. Nikde neležia bokom nezaplatené účty intelektuálneho života. Samuelson išiel dokonca tak ďaleko, že neváhal tvrdiť, že čokoľvek hodné ekonomickej diskusie je obsiahnuté v jeho dielach.
Dôvody, prečo čítať klasické diela v politickej ekonómii, však spočívajú v produktívnom využití času aktívneho výskumného ekonóma a vo vytváraní ekonomického myslenia. Kenneth Boulding v eseji Kto potrebuje Smitha po Samuelsonovi? z roku 1971 brilantne konfrontuje Samuelsonove tvrdenie. Boulding ako klasik kontrawhigovských tradícií argumentuje, že všetci potrebujeme Smitha, lebo jeho myšlienky sú aj dnes platné a aktuálne.
Objavovanie strateného poznania
Niektoré argumenty Smitha a jeho prieniky k podstate, ktoré dnes nie sú zahrnuté v súčasnej teórii, by po ich zahrnutí zlepšili naše chápanie vecí. Duch myšlienok nájdený v „klasike“ poskytuje potenciálny intelektuálny vývoj, až kým myšlienky v tomto rámci nebudú úplne využité. Trh myšlienok nie je dokonale efektívny, intelektuálne zdroje chradnú a dôsledkom sú intelektuálne výzvy, ktoré čakajú, kým sa ich niekto chopí.
Využitie intelektuálnej histórie inštrumentálne vyplýva z oboch myšlienok. Tej, že čokoľvek významné v histórii nie je nevyhnutne zahrnuté v súčasnosti, a tiež tej, že dolovanie v myšlienkach minulosti ponúka koncepty, ktoré ukazujú cestu pre produktívnejšie konštruovanie teórií pre dnešok. Nasledujúc tieto možnosti môžeme nájsť obmedzenia v súčasných trendoch myslenia, čo nás prinúti prehodnotiť staršie momenty výberu a pomôže nám predstaviť si, kam cesta výskumu mohla smerovať.
Prečo teda čítať klasické diela ekonómie? Existujú antikvárne príčiny, veď čítať práce veľkých politických ekonómov minulosti nám dá pocítiť génia predchádzajúcich období. Čítanie starých prác nie je ako sledovanie nemého filmu alebo čítanie baseballových správ minulosti. Je zvláštne a romantické načrieť do minulosti.
Súčasnosť nie je vždy lepšia ako minulosť, ale ak by sme aj mohli cestovať časom, nekúpil by som si lístok do minulosti bez možnosti jednoduchého návratu z nej. Ako je možné, že knihy z minulosti dokážu stále podnecovať predstavivosť? Jednoducho. Sú to práce, z ktorých sa stále môžeme naučiť dôležité myšlienky, ktoré sú užitočné pri riešení problémov súčasnosti. Intelektuálne omyly sa dejú stále.
Znalosti získané v určitom období môžu byť stratené v dôsledku aktuálnej módy a popularity, ktorá velí svetu myšlienok. Existujú však prirodzené a intelektuálne ziskové príležitosti pre čitateľov na objavenie nepoznaného v prácach Humea, Smitha, Misesa, Hayeka a Buchanana.
Autor je profesor ekonómie na George Mason University.
Na pozvanie KI v dňoch 28. a 30. marca 2011 prednášal v Bratislave a Košiciach v rámci cyklu CEQLS. Viac informácií o prednáške nájdete tu.
Pôvodne písané pre Library of Economics and Liberty. Preložil Peter Krištofóry, spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 06/2013.
