20. storočie sa skončilo výnimočne: pádom komunizmu. Ostávajú však dva paradoxy: zbaviť sa komunizmu bolo pre bývalé komunistické krajiny jednoduchšie než vstúpiť do EÚ a návrat ku kapitalizmu bol sprevádzaný nárastom kritiky voči nemu.
Prvý paradox možno vysvetliť zásadným omylom, týkajúcim sa európskej integrácie – namiesto toho, aby bola videná ako jednoduché otvorenie trhov a odstránenie bariér pre obchod, bola vnímaná ako proces, ktorý pozostáva z vytvorenia európskeho superštátu. Priorita bola daná politickej integrácii, nie integrácii ekonomickej. Druhý paradox pravdepodobne súvisí s vysvetlením Jean-François Revela v knihe La grande parade, že tí, ktorí sa mýlili ohľadom povahy komunizmu, potrebovali rýchlo nájsť nepriateľa. Tým sa stal kapitalizmus. Preto pád komunizmu nebol oslavovaný ako návrat k slobode jednotlivca, a teda ku kapitalizmu, ale ako návrat k demokracii.
A príklady ako pád Enronu či Worldcomu – symbolov kapitalizmu, vyvolali dojem, že kapitalizmus je vo svojej podstate nestabilný. To bolo využité na šírenie myšlienky, že kapitalizmus je nemorálny.
Nestabilita kapitalizmu
Bankrot Enronu v roku 2001, spojený s podvodmi, sa uvádza ako zdôvodnenie, že kapitalizmus musí byť regulovaný. To motivovalo napríklad aj prijatie Sarbanes-Oxleyovho zákona v USA a podobných právnych úprav v ďalších krajinách.
Medzi príčiny pádu Enronu patrilo aj správanie sa manažmentu, ktorý neriadil spoločnosť transparentne a prijal pochybné účtovné praktiky. Trh však nie je krátkozraký. Už rok pred pádom Enronu začala cena jeho akcií klesať a v priebehu roka stratila polovicu zo svojej hodnoty. Trh bol predvídavejší než Úrad pre dohľad nad finančnými trhmi, ktorý pristúpil k vyšetrovaniu až v dobe, keď bol krach firmy všeobecne známy.
Prečo teda manažéri Enronu dávali trhu chybné informácie a prečo tajili rôzne transakcie? Cieľom manažéra nemá byť krátkodobé klamanie akcionárov ale dlhodobé zaistenie prežitia a rentability spoločnosti. Ale pretože dokonalosť neexistuje, tak sa niekedy objavuje správanie, ktoré možno považovať za deviantné. Neporovnávajme fungovanie kapitalizmu s fungovaním ideálnej ekonomiky, ale s fungovaním ekonomiky skutočnej, kde hrajú procesy objavovania kľúčovú úlohu a zahŕňajú aj riziko.
Je módou si myslieť, že kapitalizmus je v kríze a že ho treba „reformovať“, napríklad zákonodarcami. Ale kapitalizmus je systémom interakcie medzi jednotlivcami, ktorí konajú slobodne a disponujú legitímnym vlastníctvom svojich statkov a samých seba. Reformovať kapitalizmus tak znamená obmedziť slobodu.
Trh predstavuje množinu abstraktných miest a príležitostí, kde si jednotlivci vymieňajú to, čo vlastnia. To, čo je dôležité, nie je ani tak trh – lebo ten existuje vždy – ale jeho charakteristiky: Je slobodný alebo regulovaný výkonom štátneho donútenia? Je založený na výmene legitímnych vlastníckych práv alebo na právach arbitrárnych? Je chybou hlásať, že trh treba „regulovať.“ „Reguláciou“ sa totiž všeobecne myslí verejná regulácia. Aby bol trh dobre regulovaný a fungoval koordinovaným a koherentným spôsobom, netreba ho regulovať štátom, ba naopak. Ak je trh slobodný a založený na vlastníckych právach, tak predstavuje systém koordinácie medzi jednotlivcami, je vyjadrením toho, čo Friedrich Hayek skúmal pod pojmom spontánny poriadok.
Slobodná spoločnosť funguje prostredníctvom pokusov a omylov. Jej členovia sa učia zo svojich chýb. Je preto absurdné zovšeobecňovať a poukazovať na izolovaný prípad (Enron) ako na dôkaz inherentnej nestability kapitalizmu. Z celosvetového pohľadu ide o „mikroprípad“ neohrozujúci finančnú stabilitu sveta. Finančná nestabilita samozrejme existuje, a 20. storočie o tom prinieslo desivé svedectvá, ale je výsledkom prevažne makroekonomických chýb, z ktorých možno viniť tých, ktorí sú zodpovední za hospodársku politiku. Pravdivejšie by bolo namiesto poukazovania na zlyhania trhu poukazovať na zlyhania štátneho intervencionizmu.
Definícia a legitimita kapitalizmu
Kapitalizmus býva definovaný ako režim súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov. Bolo by však správnejšie definovať ho ako systém legitímnych vlastníckych práv. Nie je dostatočné povedať, že statky sú v ňom vlastnené súkromne. Diktátorské režimy obvykle vedú k rozdeleniu privilégií medzi členov vládnucej vrstvy, ktorí sa tak stanú držiteľmi súkromných vlastníckych práv. Pre tých, ktorí vyznávajú filozofiu práv založenú na slobode, nie donútení, tieto práva nemôžu byť legitímne. Aby vlastnícke práva mali zmysel, treba tiež slobodu vymieňať to, čo legitímne vlastníme.
Keďže kapitalizmus je založený na legitímnych vlastníckych právach, má morálny charakter. Bolo by možné spresniť, čo presne vytvára legitimitu vlastníckych práv. Na to sa treba odvolať na pojem slobody. Človek je slobodný, keď je vlastníkom samého seba a nekoná z donútenia niekoho iného, ako aj keď je vlastníkom plodov svojej činnosti.
Ako je chybou si myslieť, že zlyhanie jednej firmy ako Enron znamená zlyhanie kapitalizmu, tak je tiež chybné zlučovať kapitalizmus a existenciu veľkých firiem. Veľké podniky nie sú tými najinovatívnejšími práve preto, lebo môžu nabrať byrokratickú podobu. Nie sú ani najväčšími tvorcami nových pracovných miest. Skutočný kapitalistický podnik nie je ten, ktorý prežíva vďaka štátnej ochrane a subvenciám, ale ten, ktorý je vlastnený inovatívnym podnikateľom, ktorý na seba berie riziko, snaží sa odpovedať na potreby trhu a experimentuje s novými spôsobmi výroby. Zisk je odmenou za snahu, ale je tiež neistý. V každom prípade je odrazom legitimity kapitalizmu.
Praktické závery
Ak chceme ozaj skúmať ekonomické a sociálne otázky, tak zistíme, že zdroj problémov spočíva v nedostatku kapitalizmu a že návrat ku kapitalizmu je tým najlepším riešením. Je to pochopiteľné, lebo uznanie vlastníckych práv je základom zodpovednosti.
Príkladom môže prípad amazonského pralesa, ktorý je podľa médií ničený kapitalistami. Odporúča sa preto kontrolovať ich konanie. Zabúda sa, že amazonský prales nepatrí tým ničivým kapitalistom, ale brazílskej vláde! Tá udeľuje práva na ťažbu dreva spoločnostiam, ktoré tak dostávajú len povolenie na ťažbu, ale nie plné vlastnícke práva. Každá ťažobná spoločnosť má motiváciu ťažiť drevo a tak ničiť prales, ale žiadna nie je motivovaná k tomu, aby ho udržiavala a sadila stromy. Ak sa pozeráme na mapu lesov vo svete, ich plocha sa zmenšuje v krajinách a regiónoch, kde sú vlastnené verejne a zväčšuje sa tam, kde sú vlastnené súkromne.
Opakuje sa, že kapitalizmus je vo svojej podstate nestabilný a že štát má mať za úlohu zaistenie ekonomickej stabilizácie. Stabilita by tak bola „verejným statkom,“ ktorý by trh nevedel zaistiť. Nikdy v histórii však svet nezažil toľko inflácie, toľko peňažných kríz a kríz výmenných kurzov ako v 20. storočí. Ale bolo to práve v tomto storočí, keď bola tvorba peňazí riadená štátmi (za účelom stabilizačnej politiky!). Vlády ľahko zistili, že tvorba nových peňazí je bezbolestným zdrojom financovania verejných výdavkov. Avšak v monetárnej histórii to tak nebolo vždy. Súkromné monetárne systémy fungovali vždy dobre, na rozdiel od systémov verejných.
Ak chceme analyzovať nejaký problém, pochopiť istú situáciu, navrhnúť riešenie, mali by sme mať vždy tie isté reflexy: Kto je vlastník a kto je teda zodpovedný? Ako sú definované alebo ako by mali byť definované vlastnícke práva? Vo všetkých prípadoch sa ukáže, že kapitalizmus nie je problém, ale je riešenie. Konfrontovaní s dominantným presvedčením, ktoré je nepriateľské voči kapitalizmu, musíme mať odvahu opakovať to bez prestania, musíme mať odvahu myslieť inak. Vediac, že tak budeme verní nášmu svedomiu a morálnym princípom.
Autor je profesor na Université Paris-Dauphine a bývalý prezident Mont Pelerin Society. Prednáška odznela v marci 2007 v Bratislave v rámci cyklu prednášok CEQLS, ktoré organizuje KI. Neskrátené znenie je dostupné na webstránke KI tu.
Preložil Dalibor Roháč.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 8/2007.
