Európski politici začínajú strácať nervy. Prejavilo sa to v poslednej dobe už niekoľkokrát. Napríklad na októbrovom summite EÚ francúzsky prezident Nicolas Sarkozy povedal britskému premiérovi Davidovi Cameronovi, že „nevyužil príležitosť držať hubu“. Ide zrejme obľúbený výraz francúzskych prezidentov, ako sme sa pred rokmi od Sarkozyho predchodcu Chiraca presvedčili aj my, Stredoeurópania.
Na následnom stretnutí prezidentov a premiérov členských krajín EÚ vraj nemecká kancelárka bola v takom rozpoložení, že Sarkozy, ako sa zdôveril americkému prezidentovi Barackovi Obamovi, mal pocit, že Angela Merkelová zaškrtí dnes už bývalého gréckeho premiéra Jorgosa Papandrea. Vitajte v Európskej únii.
Británia vs. Eurozóna
Nedávno sa na adresu predstaviteľov Spojeného kráľovstva trochu jemnejšie vyjadril aj šéf skupiny ministrov financií členských štátov eurozóny Jean-Claude Juncker. Ten vyhlásil, že vysoko zadlžené krajiny ako Veľká Británia by sa podľa neho nemali snažiť diktovať eurozóne, ako má riešiť dlhovú krízu. Luxemburský premiér poukázal na to, že verejný dlh Británie je vyšší, než je priemer za eurozónu a jej rozpočtový deficit je dokonca dvakrát väčší, ako má v priemere 17-členný blok. Médiá citovali Junckera, ktorý sa vyjadril: „Som za dialóg, ale som proti tomu, aby nám diktovali tí, ktorí konajú ešte horšie ako my“.
Jean-Claude Juncker, napriek tomu, že zastupuje druhú najmenšiu krajinu v EÚ, je veľmi vplyvným európskym politikom. A navyše zastupuje krajinu, ktorá, ako jedna z troch zo súčasných 17 členských krajín eurozóny, dodržiava Pakt stability a rastu (ďalšími sú Estónsko a Fínsko). Zdá sa teda, že má morálne právo karhať Veľkú Britániu, ktorá má skutočne problémy s rozpočtovým deficitom a verejným dlhom.
Lenže keď dvaja robia to isté, nemusí to byť to isté. Veľká Británia si totiž v rokoch 1991-92 vyrokovala opt-out, teda výnimku z Maastrichtskej zmluvy, na základe ktorej nebola povinná prijať spoločnú menu a vstúpiť tak do eurozóny. Spojené kráľovstvo nie je teda povinné dodržiavať Pakt stability a rastu, teda záväzok členských krajín eurozóny, že deficity verejných financií nepresiahnu 3% HDP a verejný dlh nepresiahne 60% HDP. A keďže Británia má svoju vlastnú menu, jej deficit a dlh ohrozujú iba stabilitu britskej libry a nie stabilitu (a dokonca osud) spoločnej európskej meny. To znamená, že Británia si môže (a musí) tieto problémy riešiť sama, pričom akékoľvek riešenia nebudú mať priamy negatívny dopad na euro.
Lenže ani neprijatie eura ani ostrovná poloha neuchráni Britániu pred negatívnymi dopadmi krachu niektorých štátov, ktoré do eurozóny vstúpili (aj keď niektoré iba vďaka kreatívnemu účtovníctvu alebo kreatívnej štatistike) napriek tomu, že mnohí ekonómovia poukazovali na možné riziká. A neuchráni ju ani pred negatívnymi dopadmi odkladania riešenia dlhovej krízy a umelého predlžovania života spoločnej európskej meny v jej súčasnej podobe.
Európska únia, či skôr eurozóna, totiž už dlhší čas problematickú situáciu niektorých štátov nerieši, iba riešenie odkladá na neskôr, čím sa problémy len prehlbujú. Preto sa britskí predstavitelia ozývajú. Môže sa zdať, že krajina, ktorá ako prvá odmietla projekt eura (nasledovali ju Dánsko a Švédsko), nemá právo členským krajinám eurozóny zasahovať do ich rozhodovania (či skôr do odsúvania rozhodovania) o riešení dlhovej krízy. A Británia vlastne ani nehovorí eurozóne aké opatrenia má prijať. Požaduje iba, aby ich prijala čo najskôr a také, ktoré budú účinné, problém vyriešia a nie ho iba odsunú na neskôr.
Euro stoj čo stoj
Kam takéto správanie môže viesť, vystihol český europoslanec zo skupiny Európskych konzervatívcov a reformistov Jan Zahradil (ODS), keď v reakcii na Správu o stave Únie, prednesenú predsedom Európskej komisie José Manuelom Barrosom v septembri tohto roku, povedal: „Právě mentalita „euro za každou cenu“ je přesně tím, co může společnou měnu nakonec zničit. Pokud dojde k redukci eurozóny, bude to možná politická katastrofa pro ty, kteří do myšlenky Spojených států evropských investovali obrovský politický kapitál – ale to je jejich problém.“
Presne o to v skutočnosti ide. Nejde o záchranu Grécka. Dnes už takmer neexistuje ekonóm, ktorý by tvrdil, že euroval zachráni Grécko pred štátnym bankrotom. Nejde ani o záchranu Írska (asi jediná krajina, kde euroval splnil svoj účel), Portugalska, Španielska či dokonca Belgicka (na ich záchranu by stačila aj pôvodná výška eurovalu a nebolo by potrebné ho navyšovať). A ani o záchranu Talianska, ktoré sa už tiež dostalo do problémov, a ktorému nepomôže ani navýšený euroval, takže dnes už aj zástancovia navýšenia eurovalu vedia, že vláda Ivety Radičovej padla zbytočne.
Dnes však v EÚ nejde len o záchranu európskych ekonomík. Európski politici dnes predovšetkým zachraňujú politický projekt zjednotenej Európy. Pretože rozpad eurozóny, hoc aj nie totálny, ale iba vo forme odchodu niektorých problematických a problémových krajín, by bol prehrou politikov, ktorí už dlhé roky hovoria o potrebe neustáleho prehlbovania európskej integrácie ako jediného možného spôsobu existencie mierovej a prosperujúcej Európy.
Lenže reflexia a schopnosť priznať si chyby a zrušiť chybné rozhodnutia eurointegračným politikom chýbajú. Na akékoľvek problémy, ktoré vznikli chybnými rozhodnutiami o prenose niektorých politík z národnej na európsku úroveň, majú jediné riešenie – ďalšiu európsku integráciu, či skôr federalizáciu a centralizáciu.
V záchrane eura sa zrejme bude pokračovať ďalej, nech to stojí, čo to stojí. Viacerí ekonómovia sa zhodujú v tom, že keďže pokus o „pákovanie“ eurovalu zlyháva na nedôvere zahraničných hráčov, ako je napr. Čína a Brazília, tak jediné možné riešenie spočíva vo využití resp. zneužití „palebnej sily“ Európskej centrálnej banky. Pričom pojem palebná sila je eufemizmus pre rozbehnutie rotačiek na tlač eur. A to v lepšom prípade bude znamenať vysokú infláciu, v horšom prípade hyperinfláciu.
Nové konflikty na obzore
Súčasné problémy Európskej únie sa neobmedzujú iba na problém eura a dlhovej krízy. Črtá sa nový konflikt, do ktorého sa môžu dostať nemeckí a britskí politici. Britom sa totiž nepáči nemecký návrh na zdaňovanie finančných transakcií, čo by postihlo najviac práve Veľkú Britániu ako svetové finančné centrum. A Nemcom sa zas nepáči, že sa Britom nepáči tento ich návrh, ako do rozpočtu EÚ získať viac peňazí nie primárne z vreciek nemeckých daňovníkov, lebo tí už pomaly začínajú mať plné zuby financovania všetkých problémov v EÚ.
No a aby toho všetkého nebolo dosť, sotva uschol atrament podpisov na Lisabonskej zmluve, už sa opäť hovorí o potrebe ďalších zmien v zmluvách o EÚ. Brusel si pod tým samozrejme predstavuje posilnenie svojich kompetencií na úkor členských štátov. Francúzsko si želá väčšie kompetencie členských krajín eurozóny na úkor tých krajín EÚ, ktoré spoločnú európsku menu neprijali. Nemecko chce vyriešiť svoj vnútorný problém, keďže akcieschopnosť jeho vlády je obmedzená rozhodnutím ústavného súdu, že akékoľvek zvyšovanie finančnej angažovanosti Nemecka na zachraňovaní členských krajín EÚ a spoločnej meny musí byť vopred schválené parlamentom.
Časť predstaviteľov Veľkej Británie sa naopak bráni akýmkoľvek zmenám, ktoré by znamenali ďalšie obmedzenie ich suverenity, pričom im však záleží na zachovaní jednotného európskeho trhu. Ďalšia časť britských predstaviteľov navrhuje uskutočniť referendum o vystúpení Spojeného kráľovstva z Európskej únie. Zdá sa, že čím viac sa niektorí politici snažia posilňovať európsku integráciu, tým viac sa EÚ vnútorne rozpadáva.
A čo robí v tejto situácii slovenská diplomacia? Ako vždy: čaká, ako sa dohodnú veľkí hráči a potom sa pridá ku konsenzu. Alebo aspoň k väčšine. Predsa si nebudeme kaziť svoj imidž v EÚ tým, že by sme presadzovali svoje vlastné záujmy (ako to robia Briti, Dáni, Švédi, Íri, Poliaci a dokonca aj Česi). Veď čo ak by nám Brusel priškrtil eurofondy? Veď čo už môže byť na európskej integrácii lepšie ako čerpanie eurofondov, však?
Autor je analytik KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 11/2011.
