Jednou z posledných dôležitých tém, ktoré znovu príliš nerozvírili hladinu verejnej mienky, je privatizácia Slovenských elektrární. Čo je podstatou privatizácie? Predovšetkým je to logicky oprávnená viera, že investor, ktorý za určité aktívum zaplatí adekvátnu cenu, sa ho bude snažiť zveľaďovať, aby tým priniesol pridanú hodnotu firme, sebe a nepriamo aj celej spoločnosti. Ďalším nemenej dôležitým dôvodom je fakt, že súkromný podnik je menej náchylný k zneužívaniu vládou na rôzne (najmä tzv. sociálne) účely, ako je podhodnotenie a dotovanie cien služieb a tovarov v snahe o politický prospech. Už by tu nemal prevládať prospech politika z krátkodobých populistických opatrení nad dlhodobým úžitkom spoločnosti z rozumného hospodárenia.
A tu je problém súčasnej „privatizácie“. Po tom, čo sa Slovenský plynárenský priemysel dostal do rúk konzorcia Ruhrgas, Gas de France a Gazprom, v ktorých vlády domovských štátov majú stále dôležité podiely, 66 percent Slovenských elektrární sa dostane do rúk ďalšiemu štátnemu podniku. Taliansky Enel vlastnia súkromní akcionári len na 32 percent, zakladateľom a vlastníkom ČEZ je iba Fond národního majetku ČR a zakladateľom RAO UES je Štátna komisia na riadenie štátneho vlastníctva Ruskej federácie. A rakúsky Verbund, dnes už mimo hry, je vlastníctvom štátu na 51-percent. Viac záujemcov nebolo.
Namiesto pojmu privatizácia by sa skôr hodilo „preštátnenie“. Ako si môže byť spotrebiteľ istý, že životne dôležitá elektrická energia už nebude hračkou v rukách politikov, hoci teraz už politikov iného štátu? Štátny podnik bude nakladať so zahraničným majetkom podľa vôle svojej vlády, tá svoje plány na zachovanie pracovných miest a produkcie doma môže presadzovať na úkor pracovných miest a produkcie v iných štátoch. Ak bude mať štátna firma problémy s odberom, časť produkcie predá svojej pobočke. Akejsi ekonomickej účelnosti, ako je už zvykom, by pri takomto rozhodovaní určite nepatrilo prvé miesto.
Prečo na to neberie ohľad naša „neoliberálna“ vláda a ešte liberálnejší minister hospodárstva? Čo tak do privatizačných podmienok dať klauzulu o tom, že záujemca musí byť z väčšej časti v súkromných rukách? Asi by sa to však nepáčilo európskym politikom, vzhľadom na to, že sa súkromné elektrárenské spoločnosti nachádzajú najmä v USA. Veď problémy boli aj pri privatizácii VSŽ, keď sa nahlas uvažovalo, či sa U. S. Steel bude páčiť Európske komisii, keďže tá sa nerada prizerá vstupovaniu amerického kapitálu a konkurencie na svoj piesoček. Dá sa povedať, že dnes už je po funuse. Záujemcami o elektrárne sú viac či menej štátne podniky a nič sa na tom asi nedá zmeniť. Za úvahu však stojí, či je privatizácia len prostý výpredaj, alebo má mať aj nejaký hlbší ekonomický zmysel.
Silvester Bizoň
Článok bol uverejnený v rubrike Konzervatívny pohľad týždenníka Domino fórum 33/2004 dňa 18.8.2004.
