Günter Grass patrí medzi najznámejších nemeckých spisovateľov po druhej svetovej vojne. Jeho oficiálny životopis je pri všetkej strohosti impozantný. Narodil sa 16. októbra 1927 v Gdansku, ako pätnásťročný sa hlásil dobrovoľne do vojenskej služby, ako sedemnásťročný bol podľa svojich slov v roku 1944 povolaný k protileteckej obrane, kde slúžil ako pomocník, v apríli 1945 bol zranený a 8. mája padol do amerického zajatia.
V rokoch 1947 – 1948 sa Grass vyučil za kamenára, v rokoch 1948 – 1952 študoval grafiku a sochárstvo na düsseldorfskej Umeleckej akadémii, v rokoch 1953 – 1956 na Vysokej škole výtvarných umení v Berlíne. V roku 1958 dostal Cenu Skupiny 47 za jednu kapitolu z románu Plechový bubienok, ktorý vyšiel v roku 1959 a založil Grassovu literárnu slávu. Potom vydal postupne novelu Mačka a myš, román Psie dni, hru Plebejci skúšajú povstanie, román Miestne znecitlivenie, príbeh Z denníka slimáka, romány Platesa a Potkaniarka, príbeh Žabie lamento, román Šíre pole, zbierku príbehov Moje storočie, novelu Račí chod, zbierku erotických básní Posledné tance. Celý život sa publicisticky a občiansky angažoval. Bol členom SPD, z ktorej v roku 1993 vystúpil na protest proti zmene azylového zákona. V roku 1989 vystúpil z Akadémie umení, lebo sa odmietla solidarizovať so Salmanom Rushdiem, v roku 1998 bol do nej znovu prijatý. Dostal množstvo cien a vyznamenaní, Cenu Georga Büchnera, Cenu Karla Čapka a Nobelovu cenu za literatúru (1999). Je čestným občanom Gdanska a v Lübecku sa zaživa muzealizoval. V roku 2005 dostal čestný doktorát berlínskej Slobodnej univerzity.
.jedna veta z rozhovoru
Günter Grass si vyslúžil povesť autora, ktorý „písal proti zabudnutiu“ a zároveň sa stal morálnou inštanciou „zlého svedomia národa“. Zmenil to z hodiny na hodinu rozhovor pre denník Frankfurter Allgemeine Zeitung, v ktorom Grass prvý raz verejne priznal, že od 10. novembra 1944 slúžil v 10. tankovej divízii SS Jörg von Frundsberg. Od tohto dňa sa rozvinula vášnivá a kontroverzná diskusia, ktorá neustala ani po vyjdení Grassovej autobiografie Pri šúpaní cibule 16. augusta.
Celá diskusia má niekoľko vrstiev, ktoré možno zhrnúť do štyroch kľúčových otázok: Prečo Günter Grass slúžil ako mladý chlapec v SS? Prečo o tom vyše šesťdesiat rokov mlčal? Čo o tom píše v autobiografii? Je udržateľná rola intelektuála ako morálnej inštancie?
Ani na jednu z týchto otázok neexistuje jednoduchá odpoveď a neuľahčil ich ani Günter Grass. Na prvú otázku odpovedal, že bol povolaný bez vlastného pričinenia a že jednotky SS pokladal za elitné vojsko nemeckej armády. Nebolo to tak. Mladý Grass sa „pričinil“. Vtedajší gymnazisti nepoznali nič iné ako nacistickú propagandu, ideologickú výchovu k bezcitnosti a chladu a vedeli, že budú tak či tak odvedení. Grass patril medzi nich. Preto sa hlásil dobrovoľne do vojenskej služby. V tých časoch to bol u gymnazistov spôsob, ako si zabezpečiť nástup do „privilegovanej“ služby a medzi takú patrili aj tankové vojská SS. Grass však vytvára aj skreslený obraz vojsk SS. Neboli to, ako píše, „elitné vojská“ nastupujúce tam, kde iné vojská zlyhali, ale „boli mocenským jadrom, stelesnením hnedej revolúcie a na konci vojny rozsievali smrť vo vlastnom národe, likvidovali dôstojníkov a vojakov, ktorí nechceli bojovať, medzi nimi aj starcov a školákov“ (M. Stürmer).
Voči príbehu chlapca, ktorý slúžil na konci vojny v rozkladajúcom sa vojsku, zutekal a bol ranený, vzniká istá elementárna empatia. V nemeckom vojsku slúžili a do amerického zajatia sa dostali mnohí z Grassovej generácie, okrem iných Günter Eich a Johannes Bobrowski. Medzi nimi sa mohol Günter Grass ako pomocník protileteckej obrany cítiť ako jeden z mnohých – služba vo vojskách SS však bola „privilegovaná“, čo je hlavný dôvod, prečo o nej Günter Grass vyše šesťdesiat rokov mlčal a nevyužil ani jednu z príležitostí, aby sa k nej verejne prihlásil. V doteraz neznámych dokumentoch amerických vojenských úradov sú pritom doklady o tom, že keď padol Grass do amerického zajatia, príslušnosť k vojskám SS uviedol. Len na to potom „zabudol“ a vystavil si certifikát bezúhonnosti. Fakticky tak to, proti čomu v prípade iných bojoval, vo svojom príbehu obišiel. Deravá pamäť v kľúčových okamihoch života sprevádza však aj jeho autobiografiu. Ani tu nie je jeho text augustínovským vyznaním, ani mussetovskou „spoveďou dieťaťa svojho veku“, ale oneskoreným a neúplným priznaním.
.grassova výlučnosť
Rakúsky dramatik a prozaik Thomas Bernhard písal z pozície jedného z mnohých, ktorí prešli fašizmom, a tejto stigmy sa nezbavil celý život. Jeho hry Pred odchodom na odpočinok (1978) a Heldenplatz (1988) neboli ani tak vyrovnávaním sa s nemeckým a rakúskym nacizmom, ako skôr chirurgickým rezom tým, čo z foriem a vzorov správania ostalo z nacizmu zažraté ako hrdza v povojnovom Nemecku a Rakúsku. Günter Grass sa však ešte aj po šesťdesiatich rokoch tvári ako človek, ktorého nacizmus nezasiahol – nevedel, presne sa nepamätá, dozvedel sa to až neskôr… Pozerá sa sám na seba, akoby bol mimo. Grassov paradox nespočíva v morálnom nároku na nemecký povojnový vývin, ale v dvojakom metre, ktorý používa na iných a na seba. Tam, kde je voči iným prísny, je voči sebe veľkorysý, tam, kde je voči iným striktný, je voči sebe benevolentný. Svoju vlastnú minulosť síce nevytesnil, ale „nechal si ju pre seba“. Tento dvojaký meter používa Günter Grass ako zbraň ľavicového intelektuála – je striktný voči Globkemu, Filbingerovi, Kiesingerovi či Kohlovi, ale hľadí s porozumením na Höllerera, Jensa, Wapnewského. Proti tým prvým púšťa síru, pri tých druhých deklaruje, že „odhalenia tohto druhu nesmú prikryť ich celý život“ a zároveň prikrýva ich minulosť bielym snehom prítomnosti. Dvojaký meter je Grassovou intelektuálnou slabinou. Preto sa vyjadril proti umiestneniu rakiet Pershing na nemeckej pôde, proti zjednoteniu Nemecka, proti vojne v Iraku, ale zľahčil neslobodu v NDR, vraždenie Kurdov Saddámom Husajnom a islamský terorizmus.
.príbeh jednej generácie
Nejde však len o Güntera Grassa. Jeho životný osud je spojený s údelom celej generácie nemeckej povojnovej literatúry. Stelesňuje ho Skupina 47. Toto voľné zoskupenie autorov založil v roku 1947 Hans Richter. Skupina vytvárala rozhodujúcim spôsobom demokratickú klímu Spolkovej republiky Nemecko (a cez zamrežované okno pôsobila aj v NDR B. Brechta, H. Müllera, Ch. Wolfovej, J. Bobrowského, R.Kunzeho) až do svojho rozpustenia v roku 1977. Patrili k nej spisovatelia ako I. Aichingerová, H. Böll, I. Bachmannová, G. Eich, W. Hildesheimer, H. M. Enzensberger, E. Fried, P. Rühmkorf, P. Handke, U. Johnson, M. Walser, P. Weiss… a Günter Grass, mená, ktoré podnes vytvárajú základ nemeckého kultúrneho kánonu. Je to zároveň generácia „dlhého pochodu inštitúciami“, literárnej a kultúrnej politiky, týždenníka Spiegel, vydavateľstva Suhrkamp, sporu historikov, univerzitných elít, Frankfurtskej kritickej školy, Adorna, Horkheimera, Habermasa. Je to generácia odmietavého postoja voči fašistickej minulosti a zároveň slabosti pre povojnovú komunistickú prítomnosť. Neživila ju ako študentskú generáciu roka 1968 túžba po permanentnej revolúcii a Maových červených knižkách, ale ilúzia obroditeľnosti socializmu, ktorá prežila aj okupáciu Československa v auguste 1968, proti ktorej sa Heinrich Böll či Günter Grass postavili. Našla svoj výraz v téze o práve NDR na vlastný vývoj, v kritickom či odmietavom vzťahu k zjednoteniu Nemecka, v neskorej forme a pozmenenej podobe ho nachádza aj v dnešnom antikapitalistickom, antiglobalistickom a antiamerickom postoji. Jednou z jej základných čŕt je dodnes dvojaký meter na fašizmus a komunizmus.
.otvorená, riskantná budúcnosť
Dnešné neskoré obdobie tejto generácie je aj v znamení osobných svedectiev: o holokauste, ale aj o nemeckých vojnových obetiach a utrpení vyhnaných Nemcov, o nemeckých krutostiach, ale aj o znásilnených nemeckých ženách, o druhej nemeckej minulosti, ktorá je aj našou minulosťou – o členstve v FDJ, SED, STASI či PO ČSM, ČSM, KSČ a ŠtB.
V tomto neskorom období padajú istoty. Je to koniec obdobia politickej korektnosti, keď sa o niektorých veciach mlčalo a iné sa zamlčiavali. Padajú nielen morálne autority, ale aj morálne zábrany. Ruší sa automatický intelektuálny nárok na výlučnosť, definitívnu morálku a pravdu. Namiesto toho máme pred sebou spisovateľov, pri ktorých je medzi dielom a životom neraz značný rozdiel, a intelektuálov, ktorí nám nemôžu poskytovať školenia z absolútnej morálky, ale ponúkať príbehy plné tápania a protirečení, ktoré sa dajú pochopiť len v ich dramatickosti a vnútornej rozpornosti. To však znamená aj niečo iné. Povojnový čas intelektuálnych autorít mimo dobra a zla sa skončil. Vstupujeme do nového, riskantného obdobia, plného neistôt, ako ľudia omylní a chybujúci.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 36/2006 dňa 4. septembra 2006.
