Hospodárska politika súčasnej a nasledujúcej vlády sa má podľa Ministerstva financií SR (MF SR) odvíjať od ním vypracovanej Stratégie rozvoja konkurencieschopnosti Slovenska do roku 2010. Príznačným je jej podnadpis: Lisabonská stratégia pre Slovensko. Ten totiž napovedá, že vzorom Stratégie MF SR je desaťročný hospodársky plán Európskej únie (EÚ), prijatý v Lisabone v roku 2000. A jej obsah to do značnej miery tiež potvrdzuje. Práve stotožnenie sa s prístupom „vzorovej koncepcie“ je problematické.
Predstavitelia EÚ si síce uvedomujú ekonomické zaostávanie EÚ za USA, ale pravdepodobne nie hĺbku a určite nie príčiny tohto zaostávania.
Ak by si európski lídri uvedomovali hĺbku ekonomických problémov v priestore EÚ, tak by nemohli v roku 2000 sformulovať pre úniu utopistický cieľ „stať sa do roku 2010 najkonkurencieschopnejšou a najdynamickejšou, poznatkovo orientovanou ekonomikou vo svete“. Presne to však európski plánovači prijali v Lisabonskej stratégii.
Ekonómom bola už v roku 2000 jasná nereálnosť snahy EÚ za „dve päťročnice“ ekonomicky dobehnúť USA. Dnes to priznávajú aj viacerí európski politici. Realita je však ešte tvrdšia: dochádza k ďalšiemu roztváraniu nožníc medzi súhrnnou ekonomickou výkonnosťou a produktivitou subjektov v USA a EÚ. A nesúvisí to (iba) s rozšírením EÚ o 10 chudobnejších krajín. Prehlbuje sa totiž aj zaostávanie pôvodných členov EÚ za USA.
Tento a ďalšie ciele Lisabonskej stratégie (napríklad „zvýšiť mieru zamestnanosti žien na 60 % a mieru zamestnanosti starších občanov na 50 %“) navyše nápadne pripomínajú v našich končinách neslávne známe ciele z čias socializmu.
Ak by predstavitelia EÚ postrehli reálne príčiny prehlbujúceho sa zaostávania, tak by sa vyvarovali ďalších verejných programov, či regulácií. Presný opak však stanovili v Lisabonskej stratégii ako hlavný nástroj „dobehnutia“ ekonomickej výkonnosti USA: presmerovanie verejných výdavkov na „podporné“ oblasti pre rýchlejší ekonomický rast. Kritériom zmeny štruktúry verejných výdavkov tak nie je predstava o úlohe vlády a sociálnej solidarite, ale sociálno-inžiniersky výber „stimulačných verejných výdavkov“. Kým v minulosti mali byť „ťahúňmi“ ekonomického rastu napríklad výdavky na dopravu (cesty, železnice), dnes to majú byť predovšetkým výdavky na vedu a výskum a informačné technológie. EÚ napríklad vyzýva členské krajiny k zvyšovaniu výdavkov na vedu a výskum na úroveň minimálne 3 % HDP.
A ako zohľadnilo „vzorovú koncepciu“ MF SR? Hlavný cieľ – „zabezpečiť, aby Slovensko čo najrýchlejšie dobehlo životnú úroveň najvyspelejších krajín EÚ“ – pôsobí podobne utopisticky ako ten „vzorový“ z EÚ. Zaostávanie ekonomickej výkonnosti Slovenska za najvýkonnejším Luxemburskom a tiež za priemerom pôvodnej EÚ (15-tich krajín) je ešte väčšie ako zaostávanie EÚ za USA. Hrubý domáci produkt (HDP) na obyvateľa v SR predstavuje približne 25 % HDP na obyvateľa Luxemburska a 50 % priemeru EÚ-15. Pomer priemeru EÚ (pred rozšírením) k USA však bol cca. 70 %. Ešte šťastie, že MF SR na rozdiel od EÚ nekonkretizovalo „plánovaný termín dobehnutia“.
Slovenská Lisabonská stratégia je viac naklonená trhu a osobnej zodpovednosti a menej štátu a vládnym reguláciám ako jej „vzor“ z EÚ. Stotožňuje sa však s jej zameraním na sociálno-inžiniersky prístup podpory tzv. rozvojových výdavkov. Stratégia MF SR uvádza, že „zameranie sa na naplnenie rozvojovej časti Lisabonskej stratégie… sa dá dosiahnuť presúvaním verejných výdavkov z tých oblastí a programov, ktoré nezodpovedajú základnej filozofii a cieľom prezentovaných v tejto stratégii.“
Ekonomická stratégia MF SR sa na rozdiel od jej vzoru z EÚ upriamuje aj na štrukturálne reformy a na reformu vzdelávania. Rovnako však dáva dôraz na vládnu podporu informačných technológií, vedy, výskumu a inovácií a podpory podnikania ako súčastí tzv. rozvojových oblastí.
Prínosy informačných technológií v ekonomike (napr. úspory z rýchlejšieho prenosu údajov a nižších nákladov pri transakciách) nespochybňujeme. Zdôrazňovanie ich celkovej významnosti (ako „jeden z najlepších prostriedkov na dosiahnutie premeny Slovenska na dynamickú znalostnú ekonomiku je informatizácia spoločnosti“) je však preexponované.
Veda, výskum a inovácie sú oblasťami, prostredníctvom ktorých sa môže zvyšovať kvalita rozhodovaní ľudí. Pozitívnym smerom v koncepcii je navrhované „financovanie vedy na súťažnom princípe, teda že sa nebudú financovať inštitúcie, ale kvalitné výskumné projekty vybrané na základe konkurencie“. Prekrýva ho však vážny problém: navrhované zvyšovanie verejných výdavkov a vplyvu štátu v tejto oblasti. MF SR odporúča podporovať z našich daní nielen základný, ale aj aplikovaný výskum, ktorý sa v trhových pomeroch môže a má „živiť“ užitočnosťou svojich výsledkov pre ekonomické subjekty. A tým, kto bude určovať, ktoré oblasti sa majú prioritne rozvíjať, opäť nie je trh, ale štát.
To že ani verejné výdavky na vedu a výskum nie sú dlhodobejším stimulom ekonomického rozvoja potvrdzuje skúsenosť Japonska, ktoré má napriek značným výdavkom na výskum vážne ekonomické problémy. Na vyššej podpore vedy a výskumu aj z peňazí daňových poplatníkov sa však vzácne zhodujú Ivan Mikloš a Romano Prodi. Podľa prvého je jednou z hlavných príčin nepriaznivého aktuálneho stavu v EÚ pokles výdavkov na vedu a výskum a podľa druhého potrebujú krajiny EÚ zvýšiť výdavky na vedu výskum prinajmenšom na 3 % HDP, inak vraj „Lisabonská stratégia stroskotá“.
Podľa vzoru z EÚ nezabúda ani „naša“ stratégia na zámer dosiahnuť vysokú mieru zamestnanosti. Jedným z jej receptov je ďalšie nesystémové opatrenie: „koncentrovať neštandardné nástroje (stimuly a podobne) na výrazne zaostávajúce regióny“. Neúčinnosť a škodlivosť dotácií aj v rámci regionálnej politiky EÚ dokumentuje narastajúce zaostávanie Grécka a juhu Talianska (prijímateľov značných finančných injekcií) za najvyspelejšími regiónmi EÚ.
Je prekvapením, že Slovensko a ostatné nové krajiny únie viac alebo menej akceptujú centrálne plány a sociálno-inžinierske koncepty ich napĺňania. Naša skúsenosť s reálnym socializmom by mala byť predpokladom jednoznačného odmietnutia návratu jeho foriem, i keď v nenápadnejších a skrytejších podobách.
Z centra zjednocované ekonomické podmienky a regulácie obchodu, podnikania a trhu práce sú totiž spolu s veľkým prerozdeľovaním zdrojov cez verejné financie a príliš štedrými sociálnymi systémami v krajinách EÚ skutočnými príčinami ekonomického zaostávania za USA. Dlhodobejšie sa to prejavuje v podstatne nižšej produktivite práce a kapitálu, mobility pracovnej sily a v nižšom sklone k podnikaniu v EÚ ako v USA.
Šanca Európy ekonomicky sa približovať k USA je preto v hodnotovom priblížení sa k USA. Ich ekonomický úspech totiž stojí na tradičných princípoch – neobmedzovanej konkurencii s rôznosťou podmienok a osobnej slobode s osobnou zodpovednosťou. To by však v Európe znamenalo opustiť stratégiu jasného odlíšenia sa od USA, najmä v podobe dnešného uplatňovania tzv. „tretej cesty“ s centrálnym plánovaním, s veľkou váhou vlády v ekonomike a garantovaním prílišných sociálnych práv. Pre európskych byrokratov, politikov i značnú časť obyvateľov je to v blízkej dobe neakceptovateľné.
Pre Slovensko by zasa malo byť neakceptovateľné pridržiavať sa tohto problematického vzoru. Nie plánovanie, sociálno-inžinierske koncepty, vládne stimuly, ale systémové zmeny smerované k podstatnému ústupu zasahovania vlády do trhu (tým ponechania zdrojov súkromnej sfére o. i. na výskum a inovácie) a k reforme súdnictva (napr. vo vymáhateľnosti práva) sú nevyhnutným predpokladom dlhodobo zvyšovanej životnej úrovne našich občanov. Na rozdiel od napríklad Nemecka a Francúzska sme takéto zmeny už začali…
Autori sú analytici Konzervatívneho inštitútu
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 01/2005
